Syn mafiánskeho bossa sa zamiluje na život a na smrť!
Odvažne dievča bude musieť bojovať za život svojej celej rodiny!
~~~
Stala pred vchodovými dverami a revala ako levica, ktorej roztrhali jej mláďa v zuboch iné divé zvery.
,,Vyjdi von a postáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~~~
,,Trpezlivosť a čas urobia viac ako hnev a sila." — Jean De La Fontaine
~~~
Leyla musela poslúchnuť. Uvarila teda silnú voňavú kávu a smerovala nahor, k Sergiovej izbe. Zaklopala a čakajúc, so striebornou ovalnou táckou v rukách, nervózne prešľapovala z jednej nohy na druhú a mrmlala pre seba z netrpezlivosti, lebo žiadna odpoveď neprichádzala.
Zaklopala teda ešte raz, tentokrát hlasnejšie.
Sergio ihneď zvolal: ,,Vstúp." A ona na jeho pokyn vstúpila so slovami: ,,Priniesla som kávu." Priamočiaro prikročila k malému stolíku. Podnos s kávou opatrne položila na sklenený vrch, všímajúc si človeka, ktorý ju vpustil do svojho súkromia, ako si akurát zapína gombíky na priliehavej čiernej košeli. Obopínala mu jeho svalnatú, vypracovanú hruď. Džínsy zas jeho silné a pevné stehná. Jeho temne a záhadne pôsobiaci outfit, dopĺňali čierne kožené topánky. Vlasy upravené tužidlom a začesané dohora. Jemné strnisko na jeho ostro krojenej sánke. Jediné doplnky, čierny prsteň na malíčku, ako znak jeho mafiánskeho pôvodu, spoznávali iba ľudia jemu podobní a samozrejme kvalitné hodinky.
Chladným pohľadom, sa díval na svoj kompletný zjav, ktorý sa odrážal vo veľkom zrkadle a hovoril mu: Syn mafiánskeho bossa.
Izba Sergia mala viac tmavých kúskov nábytku, než svetlých. Všetko v nej vyzeralo tajomné, aspoň to si o ňom myslela Leyla, za každým, keď tam vošla.
,,Tam máš svoju kabelku." Ukázal pohľadom na miesto, kde ležala, čím ju pozastavil. Rezkejšie kroky mladej ženy, ktoré priam úpenlivo volali, aby sa dostala preč z jeho prítomnosti, ihneď zmenili smer. Kabelka sa nachádzala na posteli, ležala voľne pohodená vedľa čiernej koženej bundy. Leyla ju rýchlo schmatla, priložila k hrudníku a plánovala čo najskôr odísť, ibaže kým ona stihla vziať svoju kabelku, on medzitým prešiel k dverám a jedným rýchlym a šikovným pohybom ich zamkol.
,,Čo to robíš?" Rozčarovanie vystúpilo z lesknúcich sa šedých očí na povrch a Sergiovi posielalo bodavý a uštipačný pohľad.
,,Robíš? Nehovorila si mi, že v tomto dome mi budeš vykať?" Spomenul jej o včerajšku. Dohoda medzi nimi padla, avšak Leylin jazyk zabudol. Výhovorku, že mu bude vykať, iba keď budú v sídle De Larte, nemienila ďalej dodržať.
,,Odomkni tie dvere! Mám svoju prácu!" Sršanie negatívnych pocitov navôkol, sa jasne dalo vyčítať z reči jej tela, oblečeného zas do tmavomodrej sukňovej rovnošaty. Sergio si ju chladne skenoval a blížiac sa k nej, sarkasticky vyslovil: ,,Prácu? Som zvedavý akú?"
,,Otvor ich!" zopakovala stojac pred ním, s očami uprenými na jeho dlane.
Namiesto toho, aby ju Sergio uposlúchol sa jej opýtal: ,,Akú prácu? Hovor! Neodpovedala si mi. Tu v kuchyni, alebo nejakú inú?!"
