Kráska a zviera

Modrá párty

,,Modré balóny pôjdu na tento okrúhly stojan, Sergio." Leyla ukazovala  ukazovákom na balóniky v malom sáčku. Jej muž ho vzal a vybral z nich hneď niekoľko naraz a po jednom nafúkal zo dvadsať.
Potom ich napájal na stojan. Malý Anchel sa pritom ťahal k balónom a samozrejme, čo deti urobia takmer ako prvé, dávajú to do úst. Olízol ich, kým ho Leyla stihla obrátiť na inú stranu. Hravo sa usmiala a urobil tak aj jej manžel.

Hrdá mamička konala pre chlapčeka záhradnú párty. Modrá farba bola predmetom ich ozdoby. Kvety zas boli biele. Všakovaké chuťovky uspokojili každý mlsný jazýček. Od sladkého až po slané, dokonca kyslé. Sergio nebol zvyknutý na takéto typy večierkov. Avšak musel sa učiť.
Leyla ostávala rovnaká, napriek majetku bola nohami na zemi a štýl pompéznosti vedela hravo vymeniť za skromnosť a pokoru, čo sa v dnešnej dobe vôbec nenosia.

Tak sa pustili aj pesničky a rodina sa spolu bavila.
,,Dlho som už netancovala," priznala sa svojmu mužovi. Pričom podala malého chlapčeka Else. Jedna rúčka na rameno a druhá do Sergiovej dlane.
,,Smiem prosiť?" Úsmev na jej perách pôsobil na jej manžela zázračne, preto sa ňou nechal viesť.
,,Neviem to," zašepkal jej.
,,Naučím ťa to."
Obaja sa pohybovali po zvuku hudby a popritom bavili o tom, akí sú šťastní a konečne spokojní: ,,Okrem iného, Sergio tá tmavomodrá košeľa ti veľmi pristane a je to aj posun dopredu."
,,Posun dopredu?"
,,Raz by som chcela, aby si bol celý v bielom."
Jej muž sa zhrozil tej predstav a hneď ju odsunul do obrazného koša.
,,Vidím ti na tvári, že sa ti to páči."
,,Leyla, ty vieš, že ťa milujem, ale..."
,,Ale nie až tak, aby si si dal bielu farbu?!"
Zasmiala sa popod nos.
,,Tebe to tiež dnes pristane, páči sa mi najmä tvoja krátka sukňa. Tvoje nohy..." zatváril sa dosť hladne a žiadostivo.
,,Psst, počuje ťa niekto." Leyla sa zapýrila.
,,Už sa neviem dočkať, kedy ti ich budem hladiť a," riekol a ostatne zašepotal do ucha a zatočil ju a opäť pritiahol bližšie k sebe.

Venovali sa jeden druhému a ich láska bola zjavná pre všetkých.
Trocha mu klesla nálada, keď došiel Nicolo. Smeroval k Else sa s ňou pozdraviť. Malého jemne pohladil po nošteku a ten mu na znak spokojnosti odpovedal hlasným smiechom. Urobil to ešte raz a potom zasa. Anchel sa smial tak hlasno, že Sergio začal žiarliť a keď ho mal pri sebe tak opakoval to isté.
,,Prečo sa na mňa nesmeješ, ty si môj syn Anchel," šepotal na neho vzdávajúc tú činnosť, čo mu ukázal Nicolo.
Pohladil ho teda po hustých tmavších vláskoch, vtedy dostal správnu odpoved, lebo sa mu jeho syn zasmial a srdce mafiánskeho bossa potešil.

Pritúlil si ho k sebe a pohojdávaním sa s ním prechádzal. Neuvedomil si ani, že ho medzitým uspal.
Predtým, ako ho položil do kočika ho párkrat pobozkal a to už sa k nemu zakradol potichúčky Nicolo.
,,Kde je to slovo?"
Sergio sa narovnal a aj jemu slabo odpovedal: ,,Aké slovo?!"
Zatváril sa úplne inak, ako pri malom, tentoraz tvrdo a chlapsky.
,,Slovo ďakujem. Predsa si šťastný? A kto ti za to môže?"
,,Môj syn a moja manželka."
,,Ale...ale, ťažko sa ti to hovorí, čo?"
,,Ďakujem," povedal predsa, ale až vtedy, keď spravil krok vpred, bližšie k skupine sa zhovárajúcich ľudí.