Kráska a zviera

Bombová správa

,,Nikdy, nikdy ale nikdy sa nevzdávajte." —  Winston Churchill

~~~

Tri týždne. Presne toľko prešlo od smrti nevinného muža menom Graciano a práve presne toľko, svietilo na malej bielej plastovej paličke.
,,Ja som tehotná," šepla Leyla do vzduchu a zaprela sa o umývadlo v kúpeľni. Hneď pocítila nepríjemný chlad na dlaniach. Opäť skĺzla zrakom k tehotenskej paličke: Test je pozitívny. Držala ho pomedzi prsty dosť dlho, naklonená dopredu, až kým jej tmavé vlasy nepadli do tváre. Zasunula ich poza uši a nazrela si rovno do očí cez veľké strieborné zrkadlo, z ktorých sama vyčítala zmiešané emócie. Zreničky sa jej rozšírili úzkosťou. Neistý pohľad vyjadroval aj šťastie aj nie. Radosť sa v nich mixovala s dávkou napätia a zhrozenia.
Prichádzala pomaly až ju celú ochromila.
Nie radosť ju opantala, naopak, to druhé.

Ja sa z toho neteším? Prečo mám strach?
Pýtala sa samej seba a vyčítala si.

Zopla si vlasy do drdola a rýchlo sa ovlažila studenou vodou. Mokré kvapky sa vpili do pokožky mladej tehotnej ženy, osviežili ju a prebudili kúsok z novovzniknutej dilemy.
Utrela si tvár do uteráka a oprela na chvíľu chrbtom o stenu. No zase to začalo. Tá úzkosť v očiach a na hrudi pocit ťažoby.
Stále nebola vo svojej koži. Z priestrannej veľkej kúpeľne sa zrazu stala malá miestnosť, kde sa jej dokonca ťažko dýchalo, pretože sa na ňu steny tlačili.
Tehotenský test rýchlo skryla, aby ho Sergio nenašiel skôr, než by sa na vysvetľovanie pripravila. Ale zaujímavé bolo to, čo zistila.

Dôvod jej strachu.

On.

Jej muž.

Chytila sa za brucho, keď zašla pod biele tielko od pyžama, ktoré mala vtedy na sebe a upínajúc pohľad na neurčitý bod sprchy, si vravela: Sergio ma určite zas pošle na potrat. Toto musím za každú cenu utajiť!

Uterák, ktorý neustále zvierala vo svojej pravici položila na bok.
Prikývla si, že robí dobre a pretože mala pokožku ako stenu, naniesla na pery ružový rúž a na líčka tiež z neho trochu poťupkala.

Už je lepšie. Povedala si. Nikto si to na mne nevšimne.

Ale aj tak...Pridala ešte jednu vrstvu ružu a rozmazala do stratena.

Pre istotu. Potriasla hlavou.

Začula zvuky a tak rýchlo odišla z kúpeľne do vnútra spálne.
Tam sa Sergio venoval ich malému synovi a preto bez slov prešla na druhý koniec izby, aby na seba pohľadala niečo v šatníku.
Vytiahla obyčajné modré tričko a čierne nohavice. To bol jej dnešný outfit. Nič extra, tak ako aj jej nálada.

Keďže sa vlastne zľakla, nechcelo sa jej pri raňajkách jesť. Čudesne ju zvieralo v žalúdku, cítila akoby tam mala ťažké kamene, takže praženicu prehadzovala a prehadzovala. Všimol si to aj jej muž a spýtal sa jej: ,,Deje sa niečo?"
,,Nie, prečo?" nastavila sílený úsmev.
,,Si akási nesvoja."
,,Nie, je mi dobre." Skryla pre ním svoj pohľad.
Sergio spočiatku raňajkoval vcelku pokojne. Pochutnával si na šunkovej omelete, čerstvej bagetke a zeleninovom šaláte. Už polovica z jedla ubudla, keď si všímal správanie manželky.
Netušil o ničom, nikdy by ho nenapadlo, žeby správanie jeho ženy bolo ovplyvnené novinkou, ktorá by sa mu asi zas nepáčila.