Syn mafiánskeho bossa sa zamiluje na život a na smrť!
Odvažne dievča bude musieť bojovať za život svojej celej rodiny!
~~~
Stala pred vchodovými dverami a revala ako levica, ktorej roztrhali jej mláďa v zuboch iné divé zvery.
,,Vyjdi von a postáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
~~~
,, Na pohrebe sa nesmej a na svadbe neplač." — Slovenské príslovie
~~~
Sergio stál pred veľkolepo a majestátne pôsobiacim zrkadlom, ktoré mal opreté o stenu manželskej spálne, kde sa s Leylou delil o najintímnejšie súkromie. Oblečený do čierneho kvalitného obleku, si akurát opravoval golier na bielej košeli, čo bolo naozaj paradoxom, že sa práve takáto farba našla na jeho perfektne vypracovanom tele. Dlhý čas sa minul, kým sa dal nahovoriť svojou drahou a milovanou polovičkou. Radosť v jej dokonalých očiach znamenala pre muža ako je on, všetko. Najmä po neočakávaných udalostiach z dvoch predošlých dní. Neopísateľný strach sa ho zmocňoval za každým, keď pomyslel na Mattea Bernardiho. Jediné, čo ho však upokojovalo, bolo vedomie, že nepriateľ ten, sa ešte stále, aspoň podľa jeho mafiánskych zdrojov, nachádzal na mieste, kde ho dopovali tabletkami. S nervami v koncoch a neschopný ničoho, dokonca ani pohnúť prstom.
„O čom rozmýšľaš Sergio? Dívaš sa na seba dosť čudne. Dúfam, že dôvodom nie je táto biela košeľa, ktorá ti mimochodom veľmi pristane."
Leyla odetá v tej najkrajšej a najneodolateľnejšej robe, v ktorej kedy bola oblečená, konkrétne červenej farby, prešla k svojmu manželovi. Zrkadlo odrazilo jej anjelsky odraz a Sergio, on sa nezmohol na nič iné, len vziať manželke ruku a jemne ju pobozkať. Zamilovaný výraz jeho očí hovoril za všetko. Tentoraz by bol ochotný Leylu vziať a utiecť s ňou na kraj sveta, len aby ho jeho myseľ tak veľmi nemučila pocitmi viny a zhrozenia z nadchádzajúcich dní a týždňov. I keď ho jeho muži ubezpečovali, že nič podozrivé sa zatiaľ nedeje, nedokázal striasť tie pochybovačne myšlienky a hlavne obrovský strach.
Pochválil ju a posnažil sa na ňu usmiať: „Vyzeráš, ako ten najdrahocennejší a najkrajší obraz, ktorý bude dnes večer každý obdivovať, ale ktorý patrí iba a iba mne."
Leyline ústa sa ľúbezne natiahli do strán. Celá prešťastná, že muž jej srdca jej udelil tú najpríjemnejšiu lichôtku za posledné dni, mu pohladila líce a i keď ho mala chuť pobozkať, neurobila to, pre čerstvé líčenie, ktoré jemne skrášľovalo jej nádhernú tvár. Vlasy upravené na spôsob prirodzených lokni vyzerali neposlušne, preto si ich ešte trošičku poopravila prštekmi a sledovala, ako sa jej manžel nahýna po čiernu vecičku, položenu na stolík vedľa zrkadla.
„Sergio, zbraň? Nie, prosím, predsa ideme na svadbu mojej sestry." Zachytila mu ruku a pozrela priamo do očí, ale on sa nedal odradiť, aj tak po nej siahol, mĺkvo si ju zasunul za pás a potom poupravil sako, čím ten predmet úplne zakryl.
„Počul si ma? O čo som ťa prosila? Veď predsa ideme na svadbu." „Nezáleží kam ideme, vždy ju budem pri sebe nosiť. Leyla nenič zbytočnosťami chvíle, kedy z hĺbky mojej duše obdivujem to, čo mi patrí." „Nemeň tému a nevyhováraj sa na..." „A ty sa zas neupieraj na niečo, čo by si už mala brať ako samozrejmosť." Vzal jej ešte raz dlaň, priložil k perám a nasávajúc do nozdier úžasnú vôňu jej hebkej pokožky, povedal: „Milujem ťa, vieš?" Usmial sa na ňu, mysliac na to, žeby veľmi chcel, aby bola vždy taká šťastná, ako v tú jedinečnú chvíľu. Objala ho po tomto prikyvujúc, pričom mu pošepkala to isté a už sa len hrdila tým, že jej manžel vyzerá výborne. Priam z nejakého módneho časopisu.
