Syn mafiánskeho bossa sa zamiluje na život a na smrť!
Odvažne dievča bude musieť bojovať za život svojej celej rodiny!
~~~
Stala pred vchodovými dverami a revala ako levica, ktorej roztrhali jej mláďa v zuboch iné divé zvery.
,,Vyjdi von a postáv...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Láska je ako príklad z matematiky...počítaš...zmýliš sa...chceš sa opraviť ale už je neskoro...zvoní." — Albert Einstein
~~~
Tik-tak, tik-tak, tik-tak...čas ubiehal. Mladý boss mafie sledoval hodiny zavesené na stene, priamo pred ním, akoby na nich chcel zbadať čosi, čo sa nestalo ešte nikdy predtým.
Plynutie času, ale dozadu.
Smiešné.
Na poslednú chvíľu, vtedy, keď už odbilo päť minút pred dvanástou, sa rozhodoval o tom, či nechať Leylu ísť svojou vlastnou cestou, alebo nie.
Odetý ako zvyčajne, v čiernej farbe, ibaže s jedným rozdielom, odkedy sa stal bossom, nosil iba obleky. Hriešne drahé a kvalitné obleky. Príťažlivý a chlapský vzhľad by mu nikto neuprel, len čo s tým, keď ho minulosť ťahala ku dnu. Aj teraz mohol všetko zmeniť a rozbehnúť sa ako Edward za Vivien z filmu Pretty Woman, možno sa stať princom pre Popolušku, alebo ako ten, kto ponúka ružu a jeho vyvolená ju príjme. Lenže on sedel v koženom kresle a hľadel na hodiny, ako hlasno tikajú. Všade sa rozprestieralo to ticho, ktoré v predošlé dni preklínal. Ak by malo kosti, preklínal by ho až do jeho špiku.
Teraz je už neskoro. Vravel si. Si odsúdený na zánik pomocou ticha a opustenosti. Určite sedia v lietadle a možno, že už vzlietli! Mal si s tým niečo urobiť, no ty si slaboch.
Mimovoľne mrkol obočím a veľmi sa zamračil.
Dokážeš človeka vystrašiť, dokážeš ho uniesť, zabiť, sám dokážeš zniesť fyzickú bolesť, len nie sa postaviť za to, čo v živote najviac miluješ. Si slaboch!
Samozrejme, tieto sebaponižujúce myšlienky neboli ničím novým. Veď už Sergio takto zmýšľal hodnú dobu! Prečo so sebou nič nerobí? Prečo konečne neobháji svoj post! Je predsa bossom!
A tak, ako sa bil so sebou samým a tak, ako sa už chystal urobiť nemožné. Zastaviť lietadlo, zastaviť budúcnosť, aby mu neutiekla a nevyšmykla sa pomedzi prsty. Chcel ju tentoraz vziať pevne do rúk a nepustiť, nútiť aby s ním zostala, ale...
V tej prekliatej sekunde mu vo vrecku zacinkala nová správa. Prebudila ho zo začatého snívania. Odhodlanie sa od neho vzdialilo, lebo ho kopla priamo do hrude.
V správe sa nachádzala jediná veta: -Som o krok vpred!-
Sergio si hneď prehrabal vlasy. Nemusel dlho rozmýšľať, čo mu ňou odosielateľ chcel povedať.
O krok vpred?! Zaškrípal zubami.
,,Dostali ju!" skríkol do prázdna, keď mu myseľ posunula logické riešenie indície a náhle ním prešiel chladný zimomravý vzduch. Kreslo ho samo vystrelilo na nohy, sám si to ani neuvedomil a začal pochodovať po svojej pracovni krížom krážom. ,,To nie je možné!" Opäť si vošiel prstami do vlasov a len sa kŕčovito díval na obsah textovej pošty.
