Kráska a zviera

Nepokaz to!

Existujú city, ktoré je možné vysloviť iba mlčaním." — Alexander Sergejevič Puškin

~~~

Schyľovalo sa už k nočným hodinám, keď sa nad Palermom začali zbiehať husté tmavé mraky. Bránili nočnému svetlu prenikať na ulicu, kadiaľ sa už aj tak nemihol žiaden živoduch. O trochu ďalej, v nemocnici, sa muselo tiež spať, preto zamestnanci pozhasínali a pacienti sa ponorili do ríše snov.

Nočnú službu na oddelení intenzívnej starostlivosti mala nová sestrička z Filipín. Prijatá pre svoje obzvlášť vysoké znalosti z oblasti medicíny, milý a príjemný prístup a komunikačné schopnosti, ktoré si overil aj sám Sergio.

Zapáčil sa jej mužný chlap a preto sa za ním ešte raz otočila, pousmiala pre seba a nechala ho vôjsť.

Myslela si, že urobila dobre. Veď ani vo sne by jej neprišlo na um, že človek, ktorému pomáhala pri kontrolovaní výsledkov z najnovších testov, je niekdajší mafiánsky boss.

Tentoraz, prezlečený za doktora, s menovkou - Dr. Norbert, na ľavej vrchnej strane bieleho plášťa, jej poďakoval a potiahol studenú kľučku nadol. ,,Na žiadosť pacientkyneho starého otca prezriem jej stav a potom ju budete mať na starosti vy, slečna," vyslovil ešte na prahu, keď vchádzal.

Privrel za sebou dvere a pomaly a neisto vkročil. 

Zmeravel.

Miestnosť, kde jeho manželka neprítomne ležala mala zatiahnuté biele rolety, preto vyzerala dosť tmavo. Svetielka na kadejakých prístrojoch vysielali minimálne svetlo a malá lampa nad posteľou, tiež nie viac.

Práve to u neho vzbudilo nepríjemné pocity.

Vedel, že dostala kokteil silných liekov, ktorý spôsobil, že nevnímala okolo seba nič. Spala a to mu vyhovovalo.

Obaja, ona aj jej potomok, boli mimo ohrozenia života, lenže liečba stále prebiehala na oddelení, kde sa práve nachádzal.

Odopol si gombík z bieleho plášťa, aby sa mohol lepšie nadýchnuť.

Nestačilo.

Odopol aj další, o kúsok nižší, ibaže aj tak nestačilo.
Uvedomil si, že i keby sa celý zobliekol, nepomohlo by mu to.
Ťažký a zvieraví útlak na hrudi a v krku nepovoľoval.

Prikročil bližšie, aby nazrel na svoju milovanú lepšie, lebo spred dverí sa dalo zahliadnuť iba ženské telo. To bolo až po hruď prikryté svetlomodrou plachtou.
Teraz sa už rysovali tmavé dlhé vlasy, ktoré lemovali dokonale jemnú tvár. Vtedy Sergio prikrčil viečka, akoby nechcel uveriť, že sa obraz pred ním čoraz viac vyjasňuje.

Zreteľne videl kto to je.

Moja Leyla.

Nedokázal zniesť ten pohľad. Všetká frustrácia sa iba vystupňovala, preto nešťastne zaplakal.

,,Leyla," šepol ticho a zložil z očí dioptrické okuliare, ,,nemala si sa vrátiť, prečo si nezabudla..."

Sklonil porazene hlavu pre neutíchajúce výčitky svedomia: Mala si zabudnúť.
Ten fiktívny pohreb za to môže. Ja za to môžem. Nechcel som ti ublížil. Iba som si prial, aby si bola šťastná a...
Preklinal sa do špiku kosti a pritom sa mračil a na jeho čele sa vytvárali zakaždým čoraz hlbšie vrásky.

Prístroje zablikali na červeno a získali jeho okamžitú pozornosť. Utrel si rýchlo slzy a kontrolka v hlave sa všeobecne spýtala: Čo sa s ňou deje?  No potom si všimol, že to bol iba jej krvný tlak, ktorý mala mierne nízky.