Syn mafiánskeho bossa sa zamiluje na život a na smrť!
Odvažne dievča bude musieť bojovať za život svojej celej rodiny!
~~~
Stala pred vchodovými dverami a revala ako levica, ktorej roztrhali jej mláďa v zuboch iné divé zvery.
,,Vyjdi von a postáv...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
~~~ ,,Najväčšia chyba, ktorú môžete v živote urobiť, je stále mať strach, že nejakú urobíte." — Elbert Hubbard ~~~
Sergiovi poslali na email fotku staršej zošedivelej ženy. Vôbec netušil, že by to bola tá istá osoba, ktorú sa už pokúsil zbaviť, no nevyšlo mu to. Jeho ľudia mu rýchlo našli adresu Celie a sledovanie sa mohlo hneď začať.
Už sa zvečeriavalo a svetelné lúče zapadali poza husté mraky. Jediný syn mafiánskeho bossa, sedel vo svojom naleštenom a nablýskanom aute, s okienkom stiahnutým nadol a s lakťom opretým cez. Vytrčala mu jeho namakaná ruka, na ktorej mal čierne drahé hodinky. Párkrát skontroloval čas na nej, lebo pred domom Celie čakal od obeda. Hlavou mu behali všelijaké spýtavé myšlienky. Žena na fotke tak šedivá, zanedbaná a býva v takomto veľkom dome? Nepoznané fakty mu vŕtali hlavou. Komu by nie. ,,Je to slúžka? Kto je tá žena?!" pýtal sa samého seba, keď opätovne prezeral jej fotku z každej strany. Mrkal a nadvihoval obočie. Nechápal dôvod tej zákazky. Nevidel na nej nič, čo by svedčalo o tom, že by mala nejaký vplyv alebo moc. Naopak.
Konečne sa však čosi udialo...
Dvere brány zavrzgali a z nej vyšlo mladé útle dievča. Upravovalo nervózne svoje ryšavé, dlhé až po lakte, vlnité vlasy a otváralo veľký modrý dáždnik, keďže začínal padať dážď. Išlo pešo po svojich vlastných, až k malému obchodu. Pred dverami otrepalo od kvapiek vody premočený dáždnik a položilo na bok, na miesto, kam ho položilo aj deň predtým.
Sergio vyšiel zo svojho auta. Porozhliadol sa najprv navôkol seba, zložil čierne okuliare z očí a následoval to dievča do malej pekárne.
,,Pečivo je výborné, mojej matke veľmi chutilo," zapriadla dobrosrdečná osôbka na predavačku. ,,Sme veľmi radi Elsa." Pracovníčka malého obchodíku, podávajúc do jej rúk mäkký, voňavý a ešte teplý výrobok, nastavila príjemný úsmev. ,,Koľko to bude?" opýtala sa Elsa a keď dostala odpoveď, vzala z malej bielej kabelky peniaze a zaplatila.
Sergio medzitým bral neperlivú minerálnu vodu na pitie a načúval ich rozhovoru. Pri platení si všimol, pehami posiatú tvár dopodrobna, lenže vôbec netušil o tom, že je to dcéra Fedderica De Larte. Že ich v skutočnosti spájal jeden človek, obidvom naozaj veľmi blízky.
Dáždnik, ktorý zanechala Elsa pred obchodom, Sergio predtým vzal, zlomil jej kovové časti a hodil do veľkého odpadkového koša. Áno, ozvala sa v ňom jeho krutá duša.
,,Čo teraz urobím," zamrmlala Elsa popod nos, keď zistila, že jej dáždnik ktosi hodil do koša. Zamračene dumala, neuvedomila si však jedno. Svojim myšlienkám nechala voľný priebeh. Nielen to. Jazyk ich vyplavil navôkol. ,,Takto nemôžem," kývala hlavou, ,,vrátim sa naspäť dovnútra." K Else sa v tom náhlom momente, úplne nepredvídanom, prikradol panicky strach, keďže nechodila príliš často von bez spoločnosti. Výnimka sa stala, zažila to, čo nečakala. Hoc pre iného len maličkosť, pre ňu však veľká vec.
