Kráska a zviera

Narušený povrch ľadovca

~~~
,,Rana spôsobená slovom nás zasiahne hlbšie ako rana spôsobená mečom." —  Jeremias Gotthelf
~~

Norah sa dozvedela od samého Carla, že sa jej syn Sergio má vrátiť naspäť do Ríma, čo ju maximálne rozhodilo. Od toho momentu chodila nervózne po dome a snažila sa mu neúspešne dovolať. Najmä, keď jej zámerne nedvíhal strácala nervy.
Rozhodla sa preto za ním zájsť do firmy De Larte.  Sergio pracoval a nemal rád zbytočný rozruch, no tentoraz bol už na ceste domov, práve kvôli nej. Súkromné záležitosti nepatrili nikam inam, iba do jeho všemožne stráženého  súkromia.

Jej odchod zo sídla samozrejme vyhovoval Leyle.
Okrem nej sa tam nenachádzal  nikto, kto by svojimi očami sliedil ako ona.
Záhradník robil svoju prácu v zadnej časti pozemku a Fredda, tá si pospevovala obľúbenú pesničku popri celkom obyčajnej činnosti, utieraniu dvierok kuchynskej linky.

Leyla využila príležitosť a dostala sa opäť k tým záhadným zamknutým dverám. Tentoraz vzala do rúk náhradné kľúče. Štrngotali jej v rukách a ako tak striedala jeden kľúč za druhým, stále sa jej pod prsty pchal iný a iný. Skúšala a skúšala a skúšala skoro každý jeden z desiatich kľúčov, ktoré mala v rukách, až nakoniec ten posledný, ten by otvoril dvere záhadnej izby ako nejakú pokladnicu, ktorá sa ťažko hľadá a dokonca odomyká, lebo naň existuje iba jeden špeciálny kľúč, vyrobený na zákazku, rukami toho najšikovnejšieho človeka na zemi, aby sa nedostal do rúk hocikoho, iba toho správneho človeka. Pocit to bol. Leyla sa nevedela dočkať, kedy vsunie do kľúčovej dierky ten malý strieborný kovový predmet.
Mala namierené. Ibaže...

Čo je to nepredvídaná udalosť? Ako na túto otázku laický odpovedať?
Proste udalosť...
Očakávame niečo, nestane sa.
Nepredvídame, stane sa.
Avšak v prípade Leyli, bola to vlastne tá nepredvídaná situácia, do ktorej sa človek dostáva pravidelne, možno aj každý deň?!

Strach vysielajúci na všetky strany, volajúci temnotu k sebe mohol za to. Obava zo zakázaného činu, priťahujúca pozornosť stien, múrov, tieňov a príznakov. Tieto dva neovládateľné pocity, mali na svedomí príchod, áno, presne tieto dva pocity, privolali k sebe pána, za ktorým poslušne ostáva jeho čierny tieň, bdie a nejde ho uspať. Stráži a čaká za rohom, kým sa ozve v tú pravú, no pre dotyčného, nečakanú chvíľu.

,,Vidím, že opäť nemôžeš nájsť kúpeľňu!" vyslovil Sergio, stojac s nohami mierne rozkročenými a zapretými o zem tak pevne, akoby boli zo skaly, keď si všimol Leylu s kľúčmi v rukách. Ich štrngot pritiahol jeho pozornosť. Nikdy mu neunikla žiadna maličkosť, ani teraz sa to nestalo.

Leyla podskočila a čakala to najhoršie.
Sergio prikročil, neskrýval rozčarovanie nad osobou, ktorá pred ním červenajúc habkala, aby našla vhodnú odpoveď na jeho sarkasticky položenú otázku.

,,Možno, že si to ešte nezistila, no tá izba nie je zamknutá z vonku, ale z vnútra," zahlásil klamlivo a čakal na to, čo mu Leyla odpovie. Bodajúcim pohľadom do nej vystrieľal opäť a zas náboje vyčítavosti a podozrievavosti v jednej jedinej dávke. Avšak Sergiov zásobník bol stále plný! Neminul sa nikdy!
,,Prečo mi to hovoríte?" Leyla sa pokúsila svoj čin zahovoriť.
,,Akurát túto otázku som nečakal." Sergio zmrštil svoje tmavé obočie. Uškrn na tvári mu sekundoval, sťa nejaký verný spoločník. Nechcel ho opustiť, ani keď Leyla zapotila posmešne:
,,A čo ste čakali? Že sa snažím dostať do tej miestnosti preto, lebo vás chcem okradnúť?"
Opäť bolo v jej očiach bádať nenávisť. Neobyčajne veľká nenávisť a veľké pohŕdanie. O to viac, keď skúmala pohľadom človeka ako je Sergio.
,,Ak nás nechceš okradnúť, teda čo tu vlastne hľadáš?" Nestiahol z nej svoj silný pohľad. Rovno, bez uhnutia, takto si obaja dívali do očí. Jeden druhého obviňovali. Leyla jeho a on ju. Každý jeden z čohosi iného.