Kráska a zviera

Sľuby

,,Nijaké sľuby sa nedodržiavajú ťažšie a oneskorenejšie ako tie, pri ktorých nie je stanovený termín." — Jean Paul

~~~

,,Nevieme vám s istotou povedať či pán Giussepe De Larte bude v poriadku." Lekár záchrannej služby odpovedal na otázku Federricovi a potom zariadil jeho rýchly prevoz do nemocnice.  Nič mu neostávalo, iba nasledovať to veľké vozidlo a dostať sa na miesto zvané nemocnica, spôsobom vlastným.

,,Vezmem ťa," prihovoril sa ešte predtým k svojej dcére Leyle, ale ona sa bez slov, utierajúc vlastné slzy, vzala a otočila, aby pochopil, že si nepraje jeho pomoc. Obzerala sa za svojím mužom, ktorý sa po pomoci Carla Rizzu, dostal z tranzu a kdesi s ním odchádzal.

Náhlivo a rázne.

Netrvalo to dlho, strácal sa nielen z dohľadu prítomných, ale aj jej vlastného.
Leyla si samozrejme všimla a nechcela uveriť tomu, čo jej muž plánuje urobiť.

Nechal ju tam a on odchádzal!!! Vlastnú manželku prehliadal. Ale ona mu to nedarovala. Tušila, cítila v kostiach, vedela si spojiť veci dokopy. Poznala ho, videla na ňom, ako ho jed menom Pomsta otrávil.

Rozbehla sa za nimi, lebo sledovala ich náhlivé kroky. Nadvihujúc odetú róbu, vyzula svoje krásne lodičky, vyrobené takmer, ako pre princezné, aby ich oboch dobehla.

Rýchlo, rýchlo Leyla! Oni zašli za roh a ona za nimi. Ich tieňom sa snažila byť. Až sa stalo! Získala si ich pozornosť.
Zastavila ich volajúc na nich zo zadu.

Tí dvaja si ju premerali a porozumeli tomu, čo bude nasledovať.

Mladá žena sa išla skoro potrhať, tak sa ku ním rútila.

Sergio svojmu otcovi iba povedal: ,,Choď po auto."  A on ho počúvol a odišiel, pričom jeho prítomnosť vystriedala Leyla.

,,Kam ideš?! Kam ideš?!" kričala na neho berúc ho za zakrvavenú ruku, ktorou predtým bezmocne udieral do steny. Brala ho za ňu opakovane a ťahala ho iným smerom. Nedala sa zastaviť, kým Sergio nestratil nervy a rázne sa na ňu osopil: ,,Dievča, prestaň, čo to robíš!" Zabodol do nej svoje prenikavé oči plné hnevu.

,,Nie Sergio!Ty prestaň! Ty nevidíš čo sa stalo?! Čo ideš robiť? Ideš sa teraz pomstiť? Čo ideš robiť!? Ideš začať vojnu?!!" zavrieskala mu priamo do tváre. Tak, ako jemu, aj jej v žilách krv vrela. Nielen pre ich veľký hnev, ale aj strach. Mix všelijakých emócii spôsoboval u oboch obrovský psychický nátlak, kedy ani jeden z nich nepremýšľal triezvo.

,,Leyla." Prešiel okolo nej hovoriac, keď odrhol svoju ruku z nadvlády jej slabých dlaní. Všimol si, že už Carlo priparkoval auto a čakal na to, ako jeho syn nastúpi.

Plačom k nemu zbytočne hovorila a on sa vzdaľoval. Nevnímal ju. Nadarmo sa snažila, predsa odchádzal.

,,Náš starý otec, jeho niesli do nemocnice! Idete tam? Ideš tam?!" Ukazovala ukazovákom v opačnú stranu, kadiaľ zmizla sanitka.

,,Nie. Nejdeš. Nejdeš." Opäť sa k nemu rozbehla a zastala mu cestu. Od nervov nevedela, čo skôr. Bosá, uplakaná, zničená, ale Sergio ju neustále odmietal: ,,Nechaj ma prejsť Leyla."

,,Nie, Sergio!!!!" zadržala mu obe ruky, prosiac ho pohľadom.

Carlo nepretržite sledoval Leylinu odvahu. Čím viac mafiánske zviera kládlo kroky iným smerom, tým viac ona plakala a nedala sa odbiť.
On sa pohol vpred a ona do neho sotila. On sa pohol zas a ona do neho zas silno sotila. Urobila to opäť a opäť. Veď vedela, že jej muž sa ide pomstiť. Vedela, že ešte len teraz príde najväčšia hrôza.