Kráska a zviera

Obrúčka a sklamanie

,,Priateľ je človek, ktorý pozná melódiu tvojho srdca, a predspieva ti ju v tedy, keď ju zabudneš." —  Albert Einstein

~~~

Čaj, ktorý plánoval vychutnať, dávno vychladol a obláčik pary sa vytratil. I keď pery starého muža, sa dotkli okraja šálky, nepocítili uspokojenie, nevnímali ho dostatočne na to, aby sa v tom okamihu akosi uchlácholili. Silne povzdychol a zamrmlal pre seba: ,,Ak by sme mali riskovať, že ten mafián ublíži aj mojej vnučke, nech sa radšej cesty Sergia a Leyli ozaj rozídu. Nateraz! A neskôr čas ukáže ako ďalej." Vstal z kresla a povedal si, že zájde za vnučkou, ktorá sa v tom čase prechádzala po záhrade a nemyslela na nikoho iného, iba na svojho manžela.

Spoza tmavého rohu sa vynoril Giussepe a kráčal rovno k nej. Všímajúc si ho, rýchlo utrela tečúce slzy a napravila rukávy bieleho svetríka, ktorý v ten deň obliekla.
Snažila sa pousmiať, ibaže rýchlo pochopila, že sa s ňou jej starý otec chce rozprávať o niečom vážnom.

,,Sadneme si sem na lavičku?" prihovoril sa a ona prikývla. Kým sa usadili a vyriekli niečo, prezerali si okolie splývajúce s okrasnými časťami záhrady. Tam si zeleň pokojne kvitla a obloha sa rozpriestierala od jednej strany k druhej.
,,Príroda aj mňa ukľudňuje, najmä, keď sa pozerám na nebo a na hviezdy. Síce ich teraz nie je vidieť, ale predstav si Leyla, že sú tam hore."
„Viem, že tam sú, lenže teraz sa to nedá, neviem si ich jasne predstaviť," povzdychla si.
„Tak, ako aj svoju budúcnosť?"
„Asi..." vyslovila hrajúc sa so svadobnou obrúčkou na prstenníku, ,,mám v srdci nesmierný smútok, zatemňuje mi to myseľ, starý otec a neviem, či je ešte nejaká šanca, že sa to všetko vráti?!"
„Myslíš, či budeš raz šťastná? Samozrejme, že áno," mykol zavedno hlavou a svalmi na čele, ,,pozri, všetko zlé je na niečo dobré, môžme sa pripojiť k tvojej sestre, podnikneme cestu do Ameriky, zažijeme..."

Giussepe sa snažil Leylu nepriamo nadchnúť, lenže nezadarilo sa mu to, lebo ona vyhŕkla: ,,Odísť do Ameriky a nechať tu Sergia?"

Chúďa moje, ty sa ho nevzdáš ani za svet?! Ľútostivo sa na ňu díval a spomínal na neoblomnosť nevlastného vnuka.

,,Najprv sa musím so Sergiom zmieriť," utrúsila.
,,Leyla, zlatko, to nepôjde."
„Prečo, to mi chceš povedať, že nemám bojovať o záchranu svojho manželstva? Mala by som sa ho vzdať po jednom jedinom zlyhaní?!"
,,Sergio si vybral mafiu pred tebou, vrátil sa k tomu, čo robil predtým, hovoril som s ním a nedal sa presvedčiť..."
Mladá kráska mu skočila do reči: „Priznal sa ti so všetkým?!"
„Priznal, mne by nikdy neklamal, to predsa vieš, dievčatko moje. Stal sa nástupcom svojho otca, teraz je on tým najväčším bossom. Minulosť ho dobehla, život mu nezmenila ani tvoja láska. Prepáč mi zlatíčko moje, že ti to vravím, dokonca ani vaše spoločné dieťa, ani to nie."

Ťažko to Leyla niesla. Jej krásne sivasté okále sa zaplnili novými čerstvými slzami.
Vzal ju preto do náručia, lebo sa veľmi rozplakala a nedala sa zastaviť.
,,Starý otec, nedokážem zniesť tú bolesť. Bolí ma celé vnútro. Moje srdce, moje srdce sa roztrieštilo kvôli nemu a kvôli tomu, že ma opustil na milión kúskov. Kto mi ho dá dokopy? Kto pozbiera tie črepiny, keď je ich tak veľa. Verila som mu. Mala som už iba jeho a on ma zradil!" Triasla sa mu na ramene a zmáčala jeho károvanú košeľu.

,,Ja viem..." hladkal ju po tmavých vlasoch zapletených do voľného vrkoča.

,,Všetko mi ho pripomína, starý otec. Vidím ho všade! Keď sa pozriem do zrkadla, vidím ho pri sebe, otočím sa a jeho niet. Keď sa prevaľujem v posteli, cítim jeho vôňu a teplo a objatie, ale on sa potom stráca. Bože, starý otec, vysvetlíš mi, prečo mi to urobil? Prečo sa ma vzdal? Prečo?!"
,,Upokoj sa, aspoň kvôli tomu malému dieťatku, ktoré nosíš pod srdcom."
,,Nedokážem sa upokojiť! Ako by som mohla?! V tomto dome sa nachádza jeho izba, je hneď oproti tej mojej. Ja-ja sa pamätám na to, keď som mu tam nosila kávu..."
Tam ma prvý raz pobozkal. Vnútorný hlasom dodala a poriadne sa oprela o hruď starého muža.
,,Je mi to ľúto, veľmi ľúto."
,,Nesmierne trpím a neznesiem tú prekliatú bolesť, neznesiem čakať a pozerať sa na telefón, či mi nezavolá, či mi nenapíše, či ho nenájdem v dverách, či neuvidím jeho oči, do ktorých som sa tak veľmi zamilovala. Prosím, povedz, že to všetko prestane, lebo už nedokážem ani o sekundu dlhšie fungovať normalne."
,,Prestane to Leyla."
,,Prisahaj mi, že to prestane."
,,Ach, vnučka moja..."
,,Nenávidím tieto prázdne priestory," ukázala priamo na interiér vily, ,,nemám nikoho iba teba a ani moja sestra tu nie je, cítim sa osamelo, strašne osamelo."