Kráska a zviera

Pocit viny

,,Keď máš pochybnosti, hovor pravdu." — Mark Twain

~~~

Útok sa odohráva vždy iba po útoku protivníka.
Nevraví sa tomuto čistou náhodou - stará známa odveta? Áno, vraví! Kto by ju nepoznal, že?! Predovšetkým  vo svete čiernom, nazývanom podsvetie, sa o nej hovorí  pravidelne, častejšie, než o čomkoľvek inom. Rozumejúc takýto systém, nie je ťažké prísť na to, že o konečnom stave, o takzvanej výhre, kde je víťaz zrejmý a porazený tiež, rozhodne posledná bitka. Voľakedy sa zišli dve armády a bojovali proti sebe na bojisku. Bojisko pre mafiu má vari nejaké predom určené miesto? Odpoveď znie: Nemá! A práve toho sa Sergio veľmi bál.

Význam, pre neho kedysi cudzieho pojmu - báť sa, nepoznal, dokým sa nevrátil naspäť do Palerma a nestretol svoju manželku.

A teraz tu pred ňou stojí, všíma si jej trpiaci zjav, kedy jej oči stratili ten čistý anjelský jas a hlavou sa mu prelínajú myšlienky sem a tam, ako nejaký vietor, narážajúci na bujný listnatý strom, najprv pomaly a potom postupne pridávajúci na rýchlosti, z ktorého sa stáva neskôr poriadna fujavica.

Čo teraz? Vzal ju do náručia a nenachádzal odpoveď na svoju vlastnú otázku.
Mladý húževnatý muž si ju túliac k sebe odviedol k svojmu autu, pričom mu tá smutná kráska šepkajúc pomedzi vlasy úzkostlivo mrmlala: ,,Sergio, sľub mi, že nezačneš nijakú vojnu."

Opakovala mu to neprestajne, za každým, keď sa jej dotieravý neovládateľný strach dostával pod kožu, dokým nepodišli k luxusnému čiernemu autu a tam konečne dostala odpoveď.

,,Leyla, tá už dávno začala," vypustil pomedzi tie opakujúce sa intervaly napätej atmosféry. Stupňovala sa vždy o čosi viac, keď Leyla nástojila. Prešiel ňou studený pot a ním tiež, lebo tieto kruté slová boli iba obyčajnou pravdou. A predsa už odjakživa, odkedy ľudstvo existuje sa vie, že s pravdou sa nedá nijak pohnúť.

Sergio jej otvoril dvierka a ona si na jeho pokyn sadla. Klepajúc sa si mrvila prsty a potom nervózne žmolila šál, z tej prvotne prenádhernej róby, čo mala na sebe.  ,,Nepokračuj v nej a všetko nechaj na spravodlivosť." Prehltla hrču v hrdle a zvesila ramená, všímajúc si jeho pohľad, v ktorom sa chcela uistiť, či sa jej prosby dočkajú aj nejakej pozitívnej odpovede.

,,Leyla," povzdychol si a mierne primkol oči, majúc na mysli, že Bernardi neskončí pokiaľ jeden z nich nakoniec nezomrie, ale dovtedy  sa odplatí tak, ako sa odplácajú ľudia jemu samému podobní a neurobí s tým nič, ani preveľká spravodlivosť.

,,Prosím, prosím." Krčovito k sebe pritiahla jeho pravú ruku.

Jemne prikývol, lebo si už viac neprial vidieť takýto panický strach, ktorý vyvieral z reči tela jeho drahej manželky.

,,Musíme do nemocnice," vyslovil, aby ju priviedol na nejaké iné myšlienky, ale pritom sa sám nevedel zbaviť pocitu viny, ,,naša  rodina ťa tam potrebuje."

Je to iba moja vina. Ako sa zbavím tohto hriechu, tohto môjho najväčšieho hriechu?! Pýtal sa samého seba, ako obišiel auto a nasadol na sedadlo za volant.

Leyla si spomenula na svoju rodinu, ktorá už bola na mieste, kde sa len čakalo na to, čo povedia lekári a potom na sestru. Spomenula si na šialene nešťastnú nevestu.

,,Elsa to nemyslela tak, ako to povedala.  Ona len stratila nervy. Poznám ju a viem, že ťa má veľmi rada, dokonca..."

Akonáhle to Sergio zachytil, uvedomil si, že ho Leyla chce iba upokojiť.

,,Má pravdu," zaťal silno sánku, pretože by sám seba za to, čo sa stalo, rovno odpravil. Zapol auto, pretočil volantom a dopovedal, ,,zničil som jej svadbu, má snáď na tom niekto iný väčší podiel viny, než ja?"