Kráska a zviera

Absurdnosti.

„Človek je absurdným tým, čo hľadá, je však veľký tým, čo nachádza." —  Paul Valéry

~~~

Zatiaľ čo Sergio viedol so svojím biologickým mafianským otcom Carlom Rizzom rozhovor o zlikvidovaní všetkých Bernardiovcov, Leyla, tá sa utápala v hlbokom žiali, smútku a rozčarovaniu. Mylne si myslela, že sa jej život dostane na akúsi inú koľaj. Možno aj dosť naivne verila v dobrú a peknú budúcnosť. Ale dá sa utiecť pred vlastnou minulosťou a identitou? Človek si nevyberá rodičov a azda jej muž je niečo iné, než len obyčajný ľudský potomok?
Žiaľ, nie, nie je, nevybral si a najmä nemohol pred ničím utiecť, aj keby sa schoval, aj tak by bol len synom mafiánskeho bossa všetkých bossov, ktorý prežil a teraz musí učiniť to, čo sa od neho očakáva. Pomsta, nič iné, nič pokojné a mierumilovné, nič také, aké by si zažiadala jeho vlastná žena.

Ich spoločná, pre moderne zariadená izba, si už vypočula náreky, dokonca tiché vzlyky a povzdychy. Dozvedela sa o ťažkostiach mladej ženy a ani sa jej spýtať nemusela, veď Leyla vyzerala, sťa vymenená. Ešte vto ráno, sa radovala a šťastím prekypovala, ale v ten večer po ňom nebolo ani chýru, ani slychu. Nedopadol podľa predstáv jej srdca a podľa predstáv jej krásnej nežnej a krehkej duše.

Ako sa už chystala prezliecť do nočného saténového pyžama vo fialkovej farbe, ktorý tak neuveriteľne ladil jej krásnym očiam, Sergio pootvoril dvere a vošiel za pomoci dvoch bariel. Svoje záležitosti nechal na prízemí v otcovej veľkej pracovni a tu, vo svojej spálni, chcel riešiť iba lásku, ktorú cítil k drahej manželke.

Zrazu začul prekvapivú otázku: „Chceš mi povedať, že v tom budeš pokračovať, Sergio?" Leyla sa mu smutne prihovorila, stojac pred ním, načo on zareagoval presne tak, ako to jeho osobnosť mala vo zvyku robiť aj predtým. Odložil barly na bok postele a možno nechcel žiaden konflikt, kto vie? Preto mlčal.

„Sergio, hovorím na teba, netvár sa, že nevieš o čom je reč?! Ja som totiž všetko počula!" Položila ruky v obe boky a zazerala na neho, lebo si vyzliekol čierne tričko, akoby nič a keď chcela získať jeho pozornosť, stisol sánku. Podráždilo ju to, ale podráždilo to aj jeho, lebo vedel, že sa nevyhne neželanému rozhovoru.

,,Dievča!" zvolal akosi pomedzi zuby, aby pochopila, že nemá pokračovať ďalej.

,,Nie, Sergio! Ja sa o teba bojím! Umieram strachom pri pomyslení na..."

,,Poď sem!" Sadol si na posteľ a volal ju k sebe.

,,Čo? Poď sem?! Skoro ťa zabili. Zabili. Rozumieš mi, či nie?!"

Sergio si jednoducho ľahol a pozeral na strop. Na ten biely strop. Áno, na jediné biele miesto v tej izbe.

,,Dievča, ty to nechápeš, tu nie je miesto pre tvoj plač, prestaň," vydýchol a vyslovil ešte popod nos, ,,nikdy to nepochopíš."

Vystrel k nej dlaň, kým druhou si prehrabal tmavé vlasy. Leyla prirodzene urobila pár krokov vpred a keď sa mu už priamo dívala do očí, naliehala na neho: „Nechaj tu pomstu. Veď ste už zabili jeho otca, toto vám azda nestačí? Je to azda málo?"

,,To urobil Carlo, aby mu ukázal, že sa dotkol zreničky jeho vlastného oka. Matteo je môj! Toho zabijem ja sám!" Keď to hovoril doslova zaškrípal od nenávisti zubami.

,,Prečo tvoje srdce tak veľmi túži po pomste?" Potriasla ozaj nechápajúc hlavou.

,,Capo Di Tutti Capi, to budem. Toto je moje dedičstvo."

,,Absurdné. Nemusíš ním byť," hovoriac rázne, stále ho presviedčala, aby sa vzdal tej, podľa nej, veľkej hlúposti a potom ešte dodala, ,,dedičstvo predsa môžeme odmietnuť."