Kráska a zviera

Kročik k ich spoločnému šťastiu

,,Temnota nemôže vyhnať tmu: dokáže to iba svetlo. Nenávisť nemôže vytlačiť nenávisť: to môže urobiť iba láska." — Martin Luther King

~~~

„Čo tvoje rany, Sergio?" Jemný štebotavý hlas priľahol do uší syna mafiánskeho bossa. Ten sa posadil a zo zadu pootočenou hlavou odpovedal: „Obleč sa, ideme."
Leyla potiahla prikrývku na úroveň krku a pritlačila sa celým telom k mužovi svojho srdca. Bozkajúc jeho rameno potiahnuté obväzom, vyslovila: „Náš život bude vždy takýto?"

„Hm?" Nechápal a díval sa na ňu, ako mu kladie jeden bozk za druhým pozdĺž ramena až ku krku. Spokojný pocit to bol, zistil predsa, že to nebol a stále nie je iba krásny sen.

„No, že mi ani nepozdravíš, ani sa na mňa neusmeješ, akoby si ma ani nemal rád a veď si mi..."
Sergio si všímal jej krásne ružové pery, hebkú a už na pohlaď jemnú pokožku, ktorú túžil neústavne voňať a dotýkať sa jej, preto neodpovedal.
Vlasy mala voľne rozpustené a mierne rozstrapatené, vyzerala neuveriteľne anjelsky ale i tak sa nevedel donútiť k niečomu romantickému. Romantickému? Snáď niekedy v budúcnosti!
„Dievča..." zašepotal mierne. Leylu to značne pobavilo, pousmiala sa pre seba a s primknutými viečkami a mysľou uprenou na to ako ju nazval, zamrmlala: ,,S tým dievčaťom asi nikdy neprestaneš."
„Musíme ísť," vyslovil, ale neodtiahol sa od nej, naopak, netužil po ničom inom, len po tom, aby boli pri sebe neustále a práve takto blízko.

Telo na telo.

„Nedostanem ani jeden bozk?" Nadvihla bradu bližšie k jeho ústam.

Sergio nečakal a odhrňajúc manželke dlhé vlasy z očí a hryzkajúc ju do ušného lalôčika, šepol: „Áno, dostaneš." Oči sa mu pri tom zaľúbene rozjasnili. Leyla sa mu však oprela o ranu a preto vydal tichý zadržaný ston.
Hneď sa mu ľútostivo ospravedlňovala: „Prepáč mi."
„Prestaň, to nič nebolo." Pohladil ju ešte po vlasoch a potom vstal. Naklonil sa po veci, ktoré mal porozhadzované po celej zemi a obliekal sa. Leyla si ho prezerala a v duchu sa opäť usmievala, lebo sa pred ňou skláňal úplne nahý. Nevidela ani na krok pre svoje zamilované oči. Z lásky k mužovi stojacom oproti nej oslepla. Neexistoval už nikto iný, kto by jeho miesto zastúpil. Ozaj nikto. Zamilovala sa do neho až po uši.

Obliekala sa aj ona a z času na čas zazerala na svojho spokojného muža, ktorý nikdy predtým vo svojom živote nezažíval čo teraz.
Sám sa nedokázal krotiť. Veď bol mafiánom a tí sa predsa nezložia z jednej noci so ženou, avšak táto noc sa líšila, bola zatiahnutá opojným závojom lásky.

„Zjeme niečo tu, alebo budeme jesť až doma?" opýtala sa ho zvedavo. Prečesala si vlasy, upravila si obočie a zapla naušničky. Pochopila hneď, že pri ňom ju asi romantika nebude čakať.
Sergio skontroloval svoje osobné
veci - peňaženku, mobilný telefón a kľúče od auta a zahlásil to, čo aj Leyla čakala, lebo zrazu už stál pri dverách: „Ideme"
„Dobre teda." Prikývnutím mu poslala jemný úsmev a keď k nemu prikročila, podala mu svoju pravicu. Sergio sa na jej malú dlaň zahľadel a mal chuť ju z lásky celú zjesť, ale neurobil nič, len ju o malinko silnejšie a pevnejšie zovrel, akoby nechcel, aby mu utiekla, ba sa od jeho dlane odlepila.
Ruka v ruke sa zamilovaná dvojica vrátila domov, kde ich ustráchaná rodina nedočkavo čakala.

Elsa ich privítala s obrovskými slzami v očiach. Citlivejšia sestra rýchlo padla do náručia staršej sestre a obzerala si, či nenájde na jej tele známky násilnosti. ,,Sestrička, nič sa ti nestalo? Si v poriadku?"

„Som, Elsa. Neboj sa, som živá a zdravá, veď vidíš." Venovala jej spokojný úsmev, pričom ju vzala za obe ramená a potom objala, lebo vedela, že musela byť na tom psychicky veľmi zle a musela prežívať možno aj väčšiu úzkosť, než ona. Elsa si zľahka utrela slzy rukávom svojho čierneho topu a tiež sa posnažila o sílený úsmev. Leyla zas prehovorila: „Vidíš, že mi nič nie je."