Kráska a zviera

Úsmev

,,Teplý úsmev hreje celú zimu." —  Japonské príslovie

~~~

Dni plynuli, sťa voda, ktorá tečie svojím smerom a neberie ohľad na nič, predovšetkým na okolnosti a prekážky navôkol nej a v ľudskom prípade, na premáhajúce ťažkostí najmä u jedného človeka, ktorého akoby stíhali svojím trestom nepodmienečne.

Sergio ležal v bezvedomí už dlho. Minul sa ten čas rýchlo a on nevedel o ničom, lebo bol na tom stále rovnako.

Nereagoval.

Jeho blízki sa o neho starali a túžili počuť dobré správy, no doktori zakaždým prinášali to isté. To, čo im doslova rezalo uši.
Aj v to ráno Leyla nepočula nič iné, než v predošlé dni, preto na dohodnuté stretnutie so svojou sestrou Elsou, prišla bez nálady a iba kvôli tomu, že pre ňu ona mala neodkladnú správu. Kým jej životné šťastie záviselo od toho, či sa jej muž zobudí, Elsyne šťastie záviselo od toho, či ju členovia rodiny podporia. Mladý fyzioterapeut ju totiž požiadal o ruku a prial si, aby sa už určil dátum svadby.
Pozitívna udalosť, to áno, ale bez účasti veľmi dôležitého člena rodiny De Larte, by však nepriniesla dokonalé šťastie ani jednému. Giussepe a ani Leyla si nevedeli predstaviť, radovať sa na svadbe bez ich milovaného Sergia.

Až niečo neuveriteľné prispelo k zmene ich pocitov.

Ešte v ten deň mladý muž otvoril oči. Zázrak sa stal. Telo, privedené skoro k smrti, začalo reagovať, nakoniec poriadne zabojovalo. Precitol z ťažkého bezvedomia. Presne! Toto sa od neho vyžadovalo, každý sa za to modlil a prosil. Až sa to splnilo!
Mafiánsky boss nemohol uveriť vlastným očiam, keď videl, že sa jeho syn prebudil z tak dlhého spánku. Preveľké šťastie zažíval. Možno sa predtým nikdy takto dobre ani necítil.
Nečakal, že hneď a zaraz Sergio vysloví čo i len slovko, no stalo sa. Duša toho silného človeka predsa mala prečo žiť. Bola to láska, ktorá ho zobudila, láska, ktorá ho menila, ktorá mu otvorila oči a srdce a dokonca ústa. Kým jeho manželka nevedela o ničom, jeho otec prekypoval nevídanou radosťou a to isté pociťoval aj Sergio.
Prvé slovo z jeho úst znelo: ,,Otec." Práve toto označenie znamenalo pre muža, ako je on, bossa všetkých bossov, všetko.
Vtedy už nebol len Carlom, ale otcom. Získal si čestné miesto a to symbolické miesto sa nedalo ničím vyvážiť. Nijakým zlatom, peniazmi, ba ani titulmi.

Doktor, ktorého privolal, ho samozrejme okamžite vyšetril a zistil, že Sergio mal veľké šťastie v nešťastí. Že bude potrebovať iba krátkodobú rehabilitáciu, aby sa vrátil späť do života, ktorý viedol predtým.

Vnútro mu horelo šťastím, keď z ničoho nič pocítil niečo úžasné. Jeho vlastný otec mu bozkal ruky a prihováral sa mu bez toho tvrdého pohľadu, aký mal predtým.
Nespoznal by a dokonca by ani nepochopil prečo, len mu jeho vlastná pamäť pomáhala. Predložila mu kopec obrazov, ktoré jeho podvedomie zachytilo počas záchrannej akcie.
Sergio sa chcel posadiť, usiloval sa o to, no telo mu hovorilo - nie. Zatiaľ bolo slabé, čo sa dalo aj čakať, malo ešte čas na rekonvalescenciu.

,,Syn môj, Sergio, lež, na toto máš ešte čas. Všetko poporiadku, len sa zas opri a oddychuj."
Potešenie sa krútilo okolo obidvoch. Konečne si uvedomovali čo pre seba navzájom znamenajú.

Zachránil si ma. Hovoril si Sergio, keď sledoval svojho otca a hlavou mu prebehla scéna, kedy ho vtiahol do svojho auta.
Rozpamätal sa dokonca na to, ako zhrozene a vystrašene Carlo vyzeral. Ak by nie teba, dostal by som nielen tie guľky, čo som dostal, ale aj ďalšie, ktoré by ma určite usmrtili.

Náhle sa mu vedomie posunulo ďalej, k najdôležitejšej osobe jeho života, k jeho veľkej láske.
,,Leyla?" vyslovil tichšie a čakal čo mu povie chlap stojací pri ňom.