Kráska a zviera

Záchrana z jeho rúk.

,,Záchrana tohto ľudského sveta nespočíva nikde inde ako v ľudskom srdci, v ľudskej sile na premietnutie, v ľudskej miernosti a v ľudskej zodpovednosti." —  Václav H.

~~~

Narodil sa, žil a nakoniec predčasne zomrel.
Užil si spokojné detstvo, rozporuplnú dospelosť, ale starobu, tú nie.
Jeden čin sa mu podpísal pod smrťou. Bol to zreteľne jasný znak pre neúprosný ortieľ, pre odsúdenie bez úniku a možnosti akejkoľvek podmienky. Pečiatka, ktorá zostáva na papieri, nedá sa zmazať a udáva presvedčivý dôkaz o správnosti dokumentu. Tomuto sa rovnal ten čin, jeho vlastnému trpkému koncu.

Áno, zomrel! Tam, na tej prašnej ceste, kde mu nikto nepomohol. Nestal o neho ani jeden jediný človek, veď, načo by ho aj zachraňoval?! Poslúžil a ďalej už nič viac. Nikto ho nepotreboval.

Kto a kým vlastne bol?

Iba obyčajný zradca, presne, iba chamtivým a odporným zradcom bol, narozdiel od iného človeka, ktorého život sa taktiež vytrácal a visel na vlásku, ibaže o neho sa zaujímal nielen jeden človek, ale polovica oddielu Rizzovcov.

Jann zomrel. Nezmeniteľná realita. Sergio mal však ešte šancu. Tou šancou mu bola pomoc jeho vlastného otca, ktorý urobil všetko preto, len aby prežil. Riskoval svoj vlastný život s veľkým nasadením, nedbal ani o to, že vychádza z úkrytu a smeruje k nepriateľovi, k Bernardiovcom, ktorí ho doposiaľ na vlastné oči nikdy nevideli.
Musel to urobiť, inak by jeho potomok naozaj skončil. Zomrel by.
Našťastie prišiel včas! Záchrana vyšla z jeho vlastných rúk, ktoré použil hneď, ako mohol.
Vtedy, keď sa tam dostal, v spoločnosti ochrany svojich odhodlaných mužov, odsledoval len jediné a im dal jasný príkaz, kryť ho, kým by vzal Sergia do svojho veľkého opancierovaného auta.

Prestrelka medzi jednou a druhou mafiánskou skupinou pred domom Mattea naberala na obrátkach. Náboje lietali sem a tam, ale keďže aj muži od nich museli ratovať svojho šéfa a brániť ho, ustupovali, čo vyhovovalo zas druhej skupine, ktorá sa snažila zachrániť mafiánske zviera.

Carlo vystihol správnu chvíľu a stiahol svojho syna, nestačil si ho dopodrobna prezrieť, lebo na to ani nebol čas. Ten letel rýchlo, zdalo sa, že ešte rýchlejšie ako myšlienky, ktoré sa mu prebíjali jedna za druhou do mysle. Reagovať pohotovo a nestratiť rozum musel, i keď jediné, čo si jasne všímal, bola červená krv, stúpajúca cez povrch kože, až po oblečenie jeho vlastného syna. So strachom odrážajúcim sa mu na tvári, ťahal po ceste nevládneho Sergia. Prach víril vo všetky strany, guľky lietali, muži ťažko vzdychali a kričali na seba navzájom a dávali signály, kto, kde a kam, no on robil stále to isté, ťahal Sergia po zemi, poriadne sa zapieral, ale už bol len kúsok od svojho auta, už ho mal skoro tam, kde chcel, zaprel sa ešte viac, celý vtedy očervenel a zo zadu, cez jedno rameno, pomohol svojmu synovi do vozidla.

Konečne, Carlo! Konečne!

Zachoval sa správne, ako nedokonalo dokonalý otec v tom zmysle, že by urobil takmer nemožné. Patril mu obrovský potlesk, týmto činom ukázal pravú podstatu nezištného skutku prameniaceho z hĺbky srdca. Nestratil ho, ani mafia mu ho nezničila. Bravó!

Strely sa ešte stále ohlušujúco ozývali, preto zareval a šoférovi prikázal, aby nehľadel na nič, len nech sú v nemocnici najrýchlejšie, ako sa len dá.
Podopieral hlavu mladému krvácajúcemu človeku vlastnými kolenami a tlačil mu na jeho rany. S rukou od krvi siahol po telefóne a ťažkým výdychom zavolal do najbližšej nemocnice, aby ich pripravil, pričom mu strach prechádzal po chrbte sem a tam, lebo takto svojho syna ešte nikdy nevidel. Hrôza ho neopúšťala, ba si k nemu prisadla a objala ho za ramená, sťa nejaký falošný kamarát, ktorý nezradí bozkom, ale svojou priamou a drzou nevítanou prítomnosťou.