Syn mafiánskeho bossa sa zamiluje na život a na smrť!
Odvažne dievča bude musieť bojovať za život svojej celej rodiny!
~~~
Stala pred vchodovými dverami a revala ako levica, ktorej roztrhali jej mláďa v zuboch iné divé zvery.
,,Vyjdi von a postáv...
,,Radosť vstupuje do nášho života, keď máme čo robiť, čo milovať a v čo dúfať." — Joseph Addison
~~~
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Vila De Larte bola zvyčajne v tomto čase v spánkovom režime. Avšak tentoraz sa dialo čosi nanajvyš hrozné! Rad za radom sa všetky kryštalové lustre rozsvietili, aby sa obyvatelia vily stretli a pozhovarali o novovzniknutom probléme. Chlapské pokolenie sa poberalo racionálnym zmýšľaním. Narozdiel, ženské, plakalo a hľadalo za všetkým len to najhoršie. Keďže sa Leyle spravilo zle, Nicolo jej priniesol hnedú koženu stoličku z vedľajšej pracovne a ona si naň so zväseným telom, sadla. Jej zrak spadol ku dverenej podlahe a k huňatým papučiam, ktoré mala na nohách. ,,Kde je môj syn?" zaborila prsty do vlasov, pričom pocítila, ako sa jej medzitým nechty zaborili do pokožky.
Ostatní sa bezmocne prizerali plačúcej najstaršej dedičke, ktorá umierala strachom. Graciano postával pri dverách do kúpeľne a chystal sa už volať polícii. ,,Podniknúť kroky na nájdenie malého dieťatka musíme rýchlo," vravel. Len Nicolo ho presvedčil, aby to nerobil: ,,Najprv sa naši muži rozhliadnu po vile a pozemku. A pozriem sa aj na kamerový systém."
,,Nesúhlasím, zavolajte políciu," prikázala rozhodne Leyla a keďže Nicolo stál pri nej, mal pocit akoby ho nútila pohľadom, ktorý nadvihla a nezložila z neho. Nestihol zareagovať, lebo z poschodia nižšie sa ozýval hlasný úsmevný smiech. ,,Čo sa tu robí?" Chrapľavo zaznelo.
Elsa sa cez zabradlie schodiska naklonila a zbadala starého otca, odeteho v pyžame a tmavom župane, majúc v náručí malého chlapčeka. Zasunula si vlasy poza uši a privolala ostatných.
Odľahlo jej a každý z nich si zhlboka vydýchol tiež. Leyla sa rýchlym posunom vydala napol cesty k Giussepemu. Už z ďaleka naťahovala náruč. ,,Starý otec, ako to, že sme na teba nemysleli!" ,,Prepáč mi zlatíčko moje, určite si sa zľakla..." odvetil s vľúdnym pohľadom, keď k nej prikráčal a hneď jej spiaceho Anchela položil do rúk. Vzala ho opatrne a prirodzene ho po malej tváričke pohladkala: ,,Spinkáš môj zlatučký, moje krásne dieťatko." ,,Srdiečko." Pohladkala ho jemne po vláskoch aj Elsa. ,,Bol som sa s ním prejsť, zjavne sa mu páčila malá prechádzka po dome, lebo zaspal a pozri sa, aký je kľudný." ,,Spadol mi kameň zo srdca," šepotala bozkavajúc malé pršteky svojho synčeka. ,,To ti verím, odpustíš mi. Je to moja chyba," prosil ju.
Ale ona sa na neho usmiala vraviac: ,,Ďakujem, že si sa o neho postaral, nabudúce mi prosím daj vedieť vopred, aby som sa nebála."
Prikývol a jednou rukou ju objal, pričom jej položil zostarnuté ústa na vlasy. Trošičku ju fúzmi poškrabkal, ale Leyle to vôbec nevadilo. Bola šťastná a na dedka by sa predsa nikdy nehnevala.
Všetci stáli na chodbe iba v županoch, preto sa po tomto nedorozumení rozlúčili, popriali si dobrú noc a pobrali naspäť do svojich vlastných spálni, kde o niekoľko desiatok minút pokojne zaspali.
