†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

31. Keď sa Elya naštve

Prešiel už asi týždeň. Umbridgeová, tá stará krava, čo chodí len v ružovom, tak tá pomaly riadi celú školu. Je to tam na nevydržanie. Preto väčšinu času trávim v klubovni alebo izbe. Snažím sa jej vyhýbať najviac ako sa len dá. Minule som kvôli nej skončila po škole. A to som si len presadzovala svoj názor.

Vôbec nás neučí poriadnu obranu. Nebudeme sa vedieť brániť vonku, pri tom, čo nás tam čaká. Tá stará striga nás dokonca ani nepripravuje na skúšky. A to sú dosť dôležité. Dáva samé nezmyselné rozkazy a bla bla.

Ako je to medzi mnou a Malfoyom? Stále rovnako. Ja sa s ním nerozprávam len keď musím. Tá ružová farba sa mu pomaly zmýva. Škoda no. Pár krát sa snažil so mnou naviazať normálny rozhovor ale nepočúvala som ho. Rony tá sa stále naňho lepí ako pijavica. Dobre uznávam možno trošililinku žiarlim, že tam pri ňom nemôžem byť ja.

Klamala by som keby som povedala, že mi vôbec nechýba. Samozrejme, že mi chýba. Ja vlastne ani neviem či čakám, že sa mi príde ospravedlniť alebo čo. Ale, keď ja sa s ním rozprávať nechcem. Vŕta mi v hlave to čo povedal, že on to tak nemyslel. Ako potom? Prečo som si to nenechala vysvetliť? Som ja ale sprostá.

Je piatok. Hodiny sú ako tak v pohode. No nudné. Na konci dňa ešte metlobalový tréning. Zasa som výfukla Malfoyovi pozíciu stíhača. Som proste lepšia. Ihrisko je jediné miesto, kde ako tak spolu komunikujeme. Čas sa doslova vliekol. Lucy mala ešte jednu hodinu. Tradície a zvyky muklov. Takže som ostala sama. Nechápem ako na takú blbosť môže chodiť. Ju to vraj baví.

Išla som teda na obed sama. Bolo tam pár ľudí ale buď ich nepoznám alebo sa s nimi jednoducho nebavím alebo ich nemám v láske. Sadla som si za stôl a jedla som. Bol tam aj Draco a Rony. Prepaľovala som ich pohľadom a pri tom som si to ani neuvedomila.

Potom som sa zamyslela. Akoby sa mi celý náš vzťah prehral pred očami za desať sekúnd. Zatočila sa mi hlava a odišla som preč do klubovne.

Z izby som si vzala skicár a ceruzu, a sadla som si do kresla v klubovni. Kreslila som čo má napadlo. Svoje pocity. Cítila som sa mizerne. Stále som nebola s toho rozchodu v pohode ale musela som sa s tým jednoducho zmieriť. Že nič nebude tak ako bolo.

Kreslila som a zrazu sa otvoril vchod do klubovne. Dnu vošiel pán dokonalý aj s tou ehmm mrkvou Rony. Ryšavka sa chichotala z niečoho čo jej Malfoy hovoril.

Bola tu celkom zima, keďže klubovňu máme úplne dole pod jazerom. Každý mal na sebe niečo aspoň trošku teplé ale naša ryšavá hlava bola tam len v tielku. Ona naozaj není v poriadku.

Sadli si na sedačku blízko mňa. O niečom sa zhovárali, no ja som si robila svoje. Sem tam som sa na nich pozrela. Po asi desiatich minútach sa Rony začala triasť od zimy ako osika. Dobre bolo tam chladno ale ona to až preháňala. Triasla sa ako keby tam bolo mínus desať stupňov. A čo ten pán dokonalý neurobil? Zvliekol si zo seba jeho sveter či čo to bolo a dal jej ho. Ako to bolo také ťažké si zájsť pre niečo do izby?

„Dúfam, že to na sebe nemala tá špinavá Humusáčka. Nedám si na seba nič čo mala ona," započúvala som sa do ich rozhovoru. Ah, zase počúvam rozhovory iných ľudí.

„Neboj sa nemala," uistil ju a usmial sa na ňu.

„Vôbec nechápem prečo si jej vôbec niečo dával."

„No bolo to moje dievča. Prečo asi? A miloval som ju. Rozmýšľaj trochu!" Dobre načúvať cudzie rozhovory sa nemá, ale toto môže byť ešte zaujímavé. Miloval ma. Miloval? Fakt ma miloval? Toto človek ktorý miloval neurobí.

„A ešte ju miluješ?" vyzvedala ďalej. Ale toto je vážne zaujímavé. Pozrel sa na mňa. Premeral si ma od hlavy po päty a nakoniec mi pozrel do očí. Odvrátila som zrak a ďalej načúvala.

„Takže.. je to humusáčka. Čo myslíš?"

„Tak?! Neodpovedal si mi." Očividne očakávala jednoznačnú odpoveď. Znova si ma obzrel, no snažila sa to nevnímať. Ale cítila som jeho zrak na mne.

„Takže takto. Na toto ti odpovedať nebudem. Nie je to tvoja vec, tak sa nestaraj."

„Dobree Draco upokoj sa. Len som sa zaujímala," presladene sladko sa na neho usmiala. Dala mu pusu na líce a niečo mu zašepkala na čo sa usmial. No to som už nepočula.

Chvíľu sa rozprávali a ja som ich počúvala pri tom čo som kreslila. Keď som sa na nich pozrela, tak sa bozkávali?! No ale na toto som vážne žalúdok nemala. Ten človek nemá ani potuchy ako má práve teraz naštval. Vlastne ani neviem prečo má to tak sralo.

Nájsť si náhradu nebolo také ťažké ako vidím.

Pozbierala som si veci a vyparila sa do izby. Skicár som s hnevom hodila na stôl a zo skrine som vytiahla krabicu s vecami toho ehm ehm.

Prisahala som sama sebe, že keď ma ešte raz naštve tak mu to poletí do ksichtu. Takže krabica si ide za lietať. Krabica nebola veľká. Skôr to bola väčšia krabička. Otvorila som dvere a vykročila smerom k nim. Nebolo mi to príjemné pozerať na nich ako sa bozkávajú, opäť pred mojími očami.

„Ehm, ehm," odkašľala som si a odtiahli sa od seba.

„Nechcem rušiť, ale niečo si si zabudol." Vravela som to tak chladne. Ako inak som to mala vrvaieť? Do slova do písmena som mu tu krabičku chodila do ksichtu. Kúsok som sa pousmiala. Veď to ako sa zatváril, ako zmätený holub, no musela som sa pousmiať. No nie na dlho.

„Nechaj si to pre niekoho lepšieho ako som ja. Nemyslím, že by si bol rád, keby si to nechala nejaká špina ako ja," povedala som chladne bez emócií a odišla som naspäť do izby.

„El!" zaričal na mňa, no ja som ho nevnímala a išla ďalej. Toto je hádam zlý sen. Nájsť si za mňa náhradu za pár dní. Nebudem klamať, bolelo to a nehorázne ma to sralo. A čo sa následne nestalo? Rozrevala som sa. Zasa.

Snáď sa kapitola páčila ^^