†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

38. Vianoce

Vykročila som k rodičom. Neviem, ale bola som z toho celkom nervózna. Predsa, odišla som bez rozlúčky.

„Chýbala si nám," ozval sa tatko a objal ma.

„Veď i vy mne," s úsmevom som odvetila. Po privítaní sme sa konečne pobrali domov.

„Sme doma!" zakričala mama na mojich bratov. Poobzerala som sa okolo. Nič sa tu nezmenilo.

„Super," ozval sa hlas s kuchyne. To musel byť Alex. On sa večne niečím napchával.

Zložila som si batoh, v ktorom som mala veci na zem v stupnej hale. Vyzliekla som si čierny kabát a vyzula sa. Opatrne som vošla do kuchyne. No nebol tam len Alex, ale aj Samo a niečím sa obidvaja napchávali.

„Dáš si?" ozval sa ku mne Samo.

„Ahoj sestrička, sme radi, že si prišla na Vianoce a, že si živá lebo si dlho nenapísala. Chýbala si nám. No ako sa máš? Ďakujem sa opýtanie," povedala som sarkasticky a oni sa zasmiali. Mne to tak vtipné neprišlo. Vzala som batoh s haly a vybrala sa hore po schodoch do mojej tmavej izby.

„Onedlho bude večera!" zakričala na mňa mama, keď som išla po schodisku.

Batoh som hodila na zem vedľa postele a prezliekla sa do niečoho pohodlného. Moja voľba boli sivé tepláky od Lucy a červený sveter. Natiahla si to na seba a hneď som sa cítila pohodlnejšie, než v tých úplných džínoch a tričku.

Chcela som sa ísť vybaliť, no mama ma zavolala na večeru, tak som to nechala tak. Po ceste dole schodmi som si zopla vlasy do copu a vošla som do jedálne.

Sadla som si za stôl medzi Sama a Alexa a čakala kým mi pristane porcelánový tanier s chutným jedlom. Mali sme kačku. Chvíľu bolo ticho a jediné, čo ste mohli počuť, bol len príbor cinkajúci o seba. No potom sa začali pýtať rôzne otázky.

„Ako to ide v škole, zlatko?" začal tato. Rozmýšľala som čo im povedať a čo nie. Vravela som im veľa vecí, no nie všetko. Napríklad, nevedeli o našej Dombledorovej armáde, to s Dracom nevedeli, ani o tej ružovej ropuche nevedeli alias Umbrigovej. Teda myslím, že o tom nevedeli. Čo musím hneď napraviť. Nadychla som sa a začala som hovoriť.

„No takže. Na obranu máme novú profesorku. Prišla s ministerstva. No nie je to nič dobré. Ako by som to opísala? Je to hotový teror. Začala riadiť pomaly celú školu, učíme sa len s kníh, žiaden praktický prístup - ten vraj prvýkrát vyskúšame až na skúškach, na ktoré nás skoro vôbec nepripravuje. Stále niečo melie o lojalite či čo. Dokonca sme museli ísť všetci študenti na výsluch s podozrenia z ilegálnej činnosti. Asi si myslí, že ja som schopná niečoho ilegálneho. Takmer každý deň niekto ostane po škole. A budem úprimná a ja som pár krát skončila. Fakt je to tam skoro na nevydržanie." To myslím, že o nej stačilo. Videla som zhrozený pohľad matky a vedela som že sa bude ďalej pýtať.

„Pre Merlina, čo si urobila?" zhrozene sa vypytovala mama.

„Heh, no. Prve som sa s ňou hádala, lebo som si presadzovala svoj názor, že z kníh nás nič nenaučí, keď nebudeme mať aj praktický prístup. Druhýkrát, keď som ju nepočúvla a dospávala som na jej hodine noc. Tretíkrát, keď som podľa nej spochybňovala ministerstvo a štvrtýkrát, keď som sa ako jediná zastala Harryho. A to je asi všetko." Pravdaže to nebolo všetko. Po škole som bola viackrát, ale to som im povedať nemohla. Respektíve mohla, ale to by asi utrpeli infarkt. A keby som im povedala o trestoch, tak to by už boli v nemocnici. Usmiala som sa, aby sa zhrozený rodičia aspoň trochu ukľudnili.

„Hej ségra...To fakt ti dal Malfoy kopačky? To ako fakt? Vieš musím sa uistiť, či si nekecáš. Lebo ak nie tak to budem rád," začal škodoradostne Samo.