†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

21. Cesta domov

Ráno po párty. Jedným slovom - hrôza. Nie žeby som si to neužívala, alebo tak, no to ráno nestálo za to. Už nebudem piť!

S prišernou bolesťou hlavy som sa zobudila, už s postele. Absolútne neviem ako som sa do nej dostala ale to prežijeme. O necelé štyri hodiny sme mali sedieť vo vlaku na ceste domov.

„Dobré ránko tanečno-spevácka hviezda,” poznamenala Lucy a ja som na ňu vrhla nechápavý výraz.

„Čo som robila?" Tej nadchádzajúcej odpovede som sa začínala báť. Reálne mám totálne okno.

„Nooo...spievala ako o život, tancovala na stole, pokukovala po ostatných chalanoch no potom si aj tak vyhlásila, že toho najlepšieho a najkrajšieho už máš a tak ďalej.” Usmiala sa na mňa no ja mala zhrozený výraz. „Ale nebola si sama, čo si sa ochlastala, táže nepanikár. To si vôbec nič nepamätáš?" Zatriasla som hlavou, že nie a Lucy sa zo mňa začala smiať.

Odignorovala soľ ju, opláchla som sa studenou vodou, obliekla sa a išla na raňajky bez nej. Nemala som náladu na jej komentáre. Sadla som si za stôl a snažila som sa čo najrýchlejšie najesť, aby som sa vyhla zbytočným konverzáciam so svojimi spolužiakmi.

Chvíľu som len tak pozerala do prázdneho taniera a snažila sa rozpamätať. No márne, na nič som neprišla. Všetci slizolinčania okolo sa na mňa pozerali s úškrnom na tvári. Merlin toto mi bolo treba.

Znova som začala premýšľať ako to so mnou a Dracom bude. Akože dobre, sú to dva mesiace, kedy si môžeme stále písať, no aj tak sa neuvidíme. A povedzme si na rovinu. Draco je Draco. Dúfala som, že som mu nič včera nevykričala, lebo ehm ehm. Budem dúfať, nič iné mi asi ani nedostáva.

Vybrala som sa naspäť do klubovne s myšlienkami, čo bude cez prázdniny a čo bude celkovo v budúcnosti.

„El?" oslovil ma Draco. Ani som si neuvedomila a ani si ho nevšimla. Pozrela som sa na neho, usmiala a chcela pokračovať v ceste. Naozaj, jednoducho bolo toho toľko a nemala som náladu sa s nikým baviť. Nedošla som moc ďaleko, keďže ma Draco chytil za ruku a otočil ma naspäť k nemu.

„Zlato?" oslovil ma opäť.

„Mm?" odpovedala mu a sklopila zrak.

„Čo sa deje?" spýtal sa a zdvihol mi hlavu tak, aby som mala výhľad do jeho očí.

„Nič" nahodila som falošný úsmev a snažila sa vyzerať presvedčivo.

„Pre Merlina, El. Vidím, že ti niečo je tak mi to povedz."

„Nič ale. Um. Viem, že sa teraz všetko zmení." Zhlboka som sa nadýchla a pozrela opäť do zeme.

„Ako to myslíš?"

„Noooo. Um.. Po prvé nebudeš mať na mňa čas, nebudeme sa teraz dva mesiace vídať, budeš mať okolo seba veľa iných dievčat a ja sa bojím, že o teba prídem. Po druhé časy sa teraz určite zmenia a nič nebude také ako doteraz a veľa veci sa zmení..."

„El...to je totálna blbosť!”

„Bojím sa o nás.. Čo bude potom a tak vieš...."

„Ale no ták, El, poď ku mne,” povedal a pevne si ma zovrel v objatí. „Nikdy ťa neopustím!"

„Sľubuješ?" Opýtala som sa ho s roztraseným hlasom.

„Sľubujem." Dal mi pusu do vlasov a potom ma pustil z jeho pevného objatia v ktorom som sa cítila tak... tak príjemné a bezpečne. Tak chránená a milovaná. Utrel mi slzy, ktoré si našli cestu von. Ano vyšli mi slzyčky z očí, pretože vieme. Hormóny. Ach, byť ženskou je tak otravné.