†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

65. Pred Cestou

Prišla som domov. Všetko bolo také iné no zároveň rovnaké. Doma sa na šťastie nezmenilo nič. Všetko dokonale vyupratované, vo vzduchu príjemná vôňa variacého sa obeda, ktorý som si tak mimochodom musela uvariť ja a kľud. No nebol to ten obyčajný kľud. Skôr napätý kľud.

Bola sobota a ležala som na posteli v svojej izbe. Doma som bola sama, keďže som mamu poprosila, aby išla s bratmi niekam, kde je bezpečnejšie ako tu. To so zabitím Dumbledora sa rozšírilo priveľmi rýchlo. A so mnou sa doma skoro nikto nebavil. Teda bavil ale len tak odmerane. A dôvod bol ten, že keď som im povedala teoreticky pravdu, že som vedela, že sa to stane tak mi vykričali hlavne bratia do tváre, že som to mala niekomu povedať a mohlo sa tomu predísť. Vlastne, ani som sa nemala s kým baviť, keďže som bola doma len ja.

Čo som mala akože urobiť? Vyletieť vtedy do Dumbledorovej pracovni a vykričať mu, že hej pane viete, vletela som tu len na to, aby som vám oznámila, že v blízkej budúcnosti zomriete! Možno by to niečo zmeniť mohlo, no aj tak si myslím, že to vedel. Že vedel, že toto všetko čo sa stalo, sa stane.

Tiež som svoju rodinku oboznámila s tým, že sa na Rokftort už nevrátim, a že pôjdem s Harrym, Mionou, Ronom a Lexi hľadať Horcruxy, no a že bude dobré, keď oni budú niekde v bezpečí. No mama nebola najspokonejšia, keď som jej to oznámila.

Flashback

Sedela som za stolom a večerali sme. Len včera som sa vrátila domov a hneď ma čakala ako inak spoveď. No nezazlievala som to mame. No za ten včerajší večer na stihla vyspovedať zo všetkého čo sa týkalo smrti Dumbledora. No ešte som jej a mojím bratom nepovedala o našej naplánovanej výprave.

„Em, ja len, že ešte niečo musíte vedieť,” Ozvala som sa, keď bratia už vstávali od stola. Pozreli na mňa a sadli si naspäť.

„O čo ide?” opýtala sa ma mama sediac po mojej ľavici.

„No, ide o to, že ak chceme zničiť Voldemo-” neodpovedala som, keďže mi skočila mama do reči.

„Nevyslovuj jeho meno!”

„Ahh a jak ho mam nazvať? Môj milovaný otecko, ktorý je tak úžasný, že lepší otec na svete není?” Odpovedala som podráždene.

„Prosím.”

„Okej. Tak teda, keď chceme zničiť takého jedného beznosého a bezvlasého blbca,” začala som opäť a zvyšný traja nad tým prevrátili oči. „tak musíme nájsť také vecičky nazývané Horcrux a zničiť ich. Je to druh nejakej veľmi temnej mágii, ktorá ho drží pri živote. Proste musíte niekoho zabiť aby ste si ten Horcrux urobiť mohli,” trošku mi zovrelo žalúdok pri spomienke na moje dve vraždy. Čisto teoreticky by som si mohla tiež vytvoriť Horcrux ale em, ten ceremoniál ma moc nelákal. Priam sa mi hnusil „no teda späť k téme. Ten Horcrux je väčšinou taká malá ľahko úkryteľná vecička. A podľa Harryho slov by jeho Horcruxov malo byť sedem alebo šesť. Dve sú už zničené a tretí vďaka ktorému vtedy zoslabol Dumbledore bol falošný. No a teraz sa po svatbe Billa a Fleur na ktorú sme mimochodom pozvaný, pôjdeme s Harrym, Miou, Ronom a Lexi ich hľadať. Nikto nevie, kde sú ani čo za vecičky to sú ale treba ich nájsť a zničiť. Tak.”

„A ty máš v pláne ísť s nimi, že?” ozval sa Alex. Pokývala som hlavou na znak súhlasu.

„To ti nedovolím!” vyhŕkla mama. Áno, vedela som, že sa o mňa bojí, no už nie som malá. Za mesiac aj pár dní mam sedemnásť a viem sa o seba postarať aj sama. A tiež si myslím, že som schopná sa postarať aj o ostatných.

„Mami, ja viem, že sa o mňa bojíš, a že vo mne vidíš stále to malé bezbranné dievčatko ale vyrástla som a oni ma potrebujú!”

„A my ťa akože nepotrebujeme? Čo, keď sa ti niečo stane?”