†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

63. Neodpustiteľná Kliatba

Chytil ma totálny záchvat plaču. Stála som na chodbe a cez uslzené oči, som pozerala na miesto pred sebou, kde ešte pred piatimi minútami stál Draco. Naozaj som nechcela plakať, no na nič iné som sa nedokázala zmohnúť. Až po ďalších piatich minútach, čo som sa snažila upokojiť a rozprávala som sa sama so sebou, že všetko bude v poriadku som začala kráčať prieč chodbou, tak ako mi povedal, naspäť do izby. No moc ďaleko som nedošla. Ani v polovici cesty, som to nevydržala, otočila som sa a začala som kráčať, tým smerom, kam sa pred tým vybral.

Hodila som na seba splývacie zaklínadlo a nenapadne som prešla okolo bojujúcich dvojíc dole až na schody k Astronomickej veží. Pousmiala som sa nad ňou, keďže sa z toho stala moja a Dracova veža. Lenže nikto o tom nevedel.

V polovici schodoch som splývacie zaklínadlo zrušila a v rýchlosti som to napálila rovno do Harryho, ktorý tam stál . Našťastie to nevydalo nijaký extra zvuk. Pozrela som sa hore a cez škáru som mala výhľad na Dumbledora a Draca, a práve o niečom debatovali. Postavila som sa tak, aby videl aj Harry a obidvaja sme pozorne načúvali.

„Narazili na vaše hliadky. Práve teraz s nimi dole pod nami bojujú. Nepotrvá im to dlho.... išiel som zatiaľ na pred. Mám - mám svoju vlastnú úlohu." Rozpoznala som Dracov hlas. Iste nevedela som presne o čo ide, keďže, už sa rozprávali, keď som prišla, no tiež mi došlo, že je reč o tých smrťožrútoch, tam dole.

„Iste, v tom prípade by si ale nemal na nič čakať a splniť ju, chlapče," podotkol Dumbledore potichu. Následovala chvíľa ticha. Ja s Harrym sme v napätí, úplne najtihššie ako sa dalo, aby nás nik nezapoučl, pozorne sledovali situáciu. S tým rozdielom, že ja som vedela, čo sa má stať. Len sme pohľadom prechádzali z Draca na Dumledora a zasa naopak.

„Draco, Draco, ty predsa nie si vrah," znovu sa ujal slova riaditeľ.

„Ako to môžete vedieť?" vyštekol po ňom Draco. Dumledore mal pravdu. Nie je vrah. „Vôbec netušíte, čoho som schopný." Nutil sa k ráznemu tónu, no vôbec to tak nevyzeralo. „Neviete, čo všetko som už urobil!" pokračoval ďalej.

„Ale áno, viem." Uistil ho miernym hlasom Dumbledore. „Takmer si zabil Katie Bellovú a Ronalda Weasleyho. Celý školský rok si sa ma pokúšal zabiť. Nehnevaj sa, že to hovorím, Draco, ale boli to dosť ubohé pokusy... Úprimne povedané tak ubohé, že by ma zaujímalo, či si to vôbec myslel vážne...."

„To si pište, že myslel!" rozkričal sa Draco „Pracoval som na tom celý rok a dnes večer -" Nedopovedal, keďže sa niekde z dola ozval tlmený výkrik a on sa zasekol a ohliadol sa. Naozaj by ma zaujímalo, kto kričal, no nedokázala som sa odtiaľto pohnúť. Proste som chcela byť pri tom prítomná, aj keď o tom nikto nevedel, teda okrem Harryho, vedľa ktorého som stála.

„Niekto tam dole bojuje ako lev," poznamenal nevzrušene Dumbledore. „Vráťme sa ale, k tomu, čo si vravel... Áno, podarilo sa ti priviesť do mojej školy Smrťožrútov, čo som priznávam, považoval za nemožné. Ako si to dokázal?" No Draco na tieto jeho slová nereagoval. Ruka sa mu stále triasla a očividne načúval, čo sa dole deje.

„Možno by si sa do tej svojej úlohy mal pustiť sám," hovoril znova Dumbledore. „Čo keď, moje stráže, premohli tvojích pomocníkov? Ako si už pravdepodobne uvedomuješ, sú tu dnes večer aj členovia Fénixovho rádu. A ty konieckoncov nikoho pomoc nepotrebuješ. Som v túto chvíľu bez prútika a nemôžem sa brániť." No Draco ani na toto neodpovedal.

„Chápem," pokračoval Dumbledore až príliš láskavým tónom. „Máš strach niečo podniknúť, dokým sa k tebe nepripoja ostatní."

„Nemám strach!" Zasipel Draco na Dumbledora, no stále sa ho nijak nepokúšal ohroziť. Až som naozaj mala pocit, že to ani neurobí. Vedela som, že to nechce urobiť, no musí. „To vy by ste sa mali báť!"