†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

13. Psychická bolesť nad fyzickou

Začal nový rok. Pred pár dňami, ale to je len malý, nepodstatný detail. Takže Nový rok, nové začiatky. Moje predsavzatie na tento rok: zariadiť, aby tento rok bol ten najlepší. Aby som poznala nových ľudí a mala viac času na seba. Dobre no, aj tak všetci vieme, že tieto predsavzatia budú platiť maximálne mesiac. Potom ma to predstave baviť.

„Vstávaj Lucy!" Hodila som jej vankúš do tváre, keďže bolo ráno a ja som sa už sama nudila. Ona sa na to hneď zobudila a chvíľu sa spamätávala, čo, kde a ako sa deje.

Rozprávali sme sa a po čase sme sa obliekli do rovnakých veci. Prečo nie, však? Nech sa ľudia pozerajú, majú na čo. Sme dve krásne dámy, ktoré sa obliekli do rovnakých vecí. No a čo? Aj takí ľudia musia existovať.

Mali sme v pláne ísť na raňajky, no ona si ešte skočila do sprchy. Ja som si medzitým sadla na sedačku do klubovne a začala som premýšľať, aj keď tam bol hluk ako v centre Londýna.

Uvedomila som si, že poslednú dobu príliš premýšľam. O všetkom, o úplne všetkom možnom. Taktiež som sa asi zmenila. V minulosti som väčšinu času rozprávala a huba sa mi nezavrela. A teraz? Teraz som sa takmer ani neozvala. Väčšinou som sa utápala v myšlienkach. Niečo má zmenilo. Možno to bolo tým dospievaním a pubertou, možno to bolo úplne niečo iné. To ja neviem. Chcela som sa odreagovať no nikdy som nenašla správny spôsob ako. Naposledy, kedy som sa naozaj poriadne odreagovala a v mysli som nemala v ten moment takmer nič, bolo vtedy s Dracom na tom plese. Úžasne sa na ten deň spomína.

Keď Lucy prišla zo sprchy, išli sme na raňajky. Konečne jedlo! Sadli sme si a napchávali sme sa všetkým možným.

Potom, keď sme mali plné žalúdky, išli sme na čerstvý vzduch. Bol víkend, takže žiadne starosti s vyučovaním neboli.

Keďže bola zima a stále sneh, tak sme začali stavať snehuliakov. Trošku zdeformovaných, ktoré sa ani na snehuliakov nepodobalo, ale nevidí. Potom sa k nám pridala aj Kiara, ktorá k nám pribehla ako divá. No čo ma prekvapilo, bolo to, že sa k nám pridal aj Draco. No nemyslela som si, že práve on bude stavať snehuliakov. No ten človek má očividne nikdy neprestane prekvapovať. Naozaj, bola dosť sranda, smiali sme sa, guľovali sa a bolo nám dobre. Ako malé deti.

Potom mi z tváre úsmev padol, keď sa tam objavila ta krava Rony-ryšavá mrkva. Ani sa nedá opísať ako som ju nenávidela. Proste ah, zakopať ju niekde alebo ja neviem.

„Čo tu chceš?" Začala sa jej pýtať Lucy. No nebudeme si klamať, ani ona ju nemala rada.

„Joooj kľud, len som sa prišla opýtať či sme mali robiť niečo na tú Herbológiu," opýtala sa a nenávistne na mňa zazrela.

„Nie nemali a teraz odpáľ, nikto ťa sem nevolal."

„Dobre kľud, aj tak nemám v pláne byť v tejto spoločnosti s vami troma," povedala a nenávistne pozrela na mňa, Kiaru a Lucy, a na Draca sa usmiala.

„Takže idem. Pá Draco," opäť sa strašne falošne usmiala. Bola už na odchode, keď sa otočila a vrhla sa na Draca a pobozkala ho. Nevyzeral, žeby to jemu nejak vadilo, skôr by som povedala že mu to vôbec nevadilo. Sledovala som to s istým sklamaním v tvári. Odlepila sa od neho, úškrnula sa a bez akéhokoľvek slová odišla preč ako nejaká princezná.

A vo mne, akoby niečo puklo. Aj tá posledná, malá nádej, žeby medzi mnou a Dracom, by mohlo - po tom neustálom robenie si nervov- niečo byť, práve vyhasla.

Odišla som preč. Bez vysvetlenia. Možno im to dôjde, možno nie. No nemala som chuť povedať, čo i len jedno slovo.

Ani jedná z dievčat nemala asi tú odvahu prísť hneď za mnou. Lucy veľmi dobre vedela, že keby som mala hneď teraz aj naďalej spoločnosť, bola by som len naštvaná a tú zlosť by som si vybila na nej. A mala pravdu, pretože ja už som raz taká.