Dear Diary,...

Prológ

00:34

Strhla som sa na zvuk niečoho vibrujúceho. Až po chvíli môjmu rozospatému mozgu docvaklo, že to bol mobil. Po slepiačky som sa ho snažila nahmatať. Pozrela som na čas a skoro ma vystrelo. Pol jednej ráno. A neznáme číslo. Kto by už len mne mal za potrebu volať o pol jednej?
Napadla by mi len jedna možnosť, a to....
tie nekonečne-otravné reklamné agentúry. No ale to snáď nie je možné.

„Prosím?" so zívnutím som zdvihla a čakala na odpoveď.

„Dobrý deň, nemáte záujem o naše extra ultra super nové vankúše značky Sleepy? Bude sa Vám spať ako nikdy," extra ultra...čo to sakra...
Vážne povedal v jednej vete extra, ultra, super a Sleepy? Pridám ešte k tomu ten "Dobrý deň" a hotovo. Koniec, no mám dosť.
„Viete, kedy sa mi bude najlepšie spať?" spýtala som sa ho, no pán nočný asi nepochopil ten sarkastický podtón.
„Kedy? Spravíme pre Vás čokoľvek, len aby sa Vám spalo, čo najlepšie! Naša firma-"
„KEĎ MA NECHÁTE NA POKOJI A NEBUDETE MI VYVOLÁVAŤ O POL JEDNEJ RÁNO!!! A VAŠE MATRACE SI VIETE KAM STRČTE!" dámy a páni, vystúpenie cholerika v akcii.
N

eznášam týchto ľudí. Jediné, čo dokážu je poriadne zničiť náladu na celý deň. A to ešte nehovorím o mojej výbušnej povahe...
„Ale to sú vankúše," trochu vykoľajene poznamenal človek pri telefóne.
„Nech sú to aj kvetináče, mňa to TERAZ nezaujíma," neváhala som ani sekundu a položila som. Mobil som strčila pod vankúš a snažila som sa znovu zaspať. 

Lenže to by ma tam hore najprv niekto musel mať rád, že?
Lebo čo sa nestalo?
Trikrát hádajte...nie vlastne, jedenkrát stačí.

Nie, neboli to mimozemšťania...

„Prosím?" vyšlo zo mňa priškrteným hlasom plným zúfalstva. Spánok. Prosím.
„Ahoj, Lea, to som ja," ozval sa známy sopránový hlások. Emma, moja doteraz údajne najlepšia kamarátka. Už nie nadlho, ako vidím...

„Čo chceš?" obdarila som ju nepríjemným tónom.
„Ale noták, Chloe," začala provokatívne.
Takže po A) aby ste neboli zmätení, v skutočnosti sa volám Chloe a 'Lea' je prezývka, ktorú mi vymyslela Emma, keďže vie, že sa mi moje meno nepáči. 
A po B) nechápem, čo je tak dôležité teraz, aj tak sa vidíme zajtra na ďalšom zahájení školského roka.
„Ehm, ehm," odkašľala som si. „Nezabúdaj, že aj ja ti stále môžem vymyslieť nejakú trápnu prezývku. Uvidíme, ako by sa ti to páčilo. Obzvlášť pred Austinom.“

Austin... je dlhá história. Začalo sa to už v škôlke. Zabuchli sa do seba a akosi ich to ešte neomrzelo a chodia spolu doteraz.
Ja som s Emmou najlepšia kamarátka tiež od škôlky, no nikdy som nespoznala detskú lásku. V podstate, ešte žiadnu.
Istý čas na základnej škole (asi v tretej triede) sa mi páčil Austinov spolužiak – Jason Taylor.
No páčil sa mi len výzorovo. Vtedy som tomu ešte poriadne nerozumela.
Keď sa to odniekiaľ dozvedel, robil si zo mňa žarty. Mal hroznú povahu.
Tá mu však zostala až dodnes.
Dnes má povesť neodbytného sukničkára, ktorý sa zahadzuje s každou druhou...nie, že by som sa tým zaoberala, to sú jednoducho klebety.
Potom, v ôsmom ročníku na základke sa začal môj prvý normálny vzťah. Ehm, trval týždeň asi. Ten chalan bol rovnako uzavretý ako ja. Po chvíli nás to omrzelo. Takže nič moc.
„To by si skúsila. By si sa rána nedožila," precedila a ja som sa uškrnula.
„Prejdi k podstate, prosím."
„Fajn...no, vieš...bude tam Austin a ja...neviem, čo si mám obliecť," vzdychla si.
Moje nervy! Naozaj teraz nespím kvôli tomuto?
„Nebuď ticho, vieš ako to nemám rada! Čo si obliekaš ty?" zúfalo sa spýtala.
Mať tvoje problémy, Emma.
„Emma, to, čo každý deň. Džínsy a tričko. Nepotrebujem byť stredobodom pozornosti," odvetila som. Dokázala som si presne predstaviť tie jej oči, ktoré sa práve otočili o 360 stupňov.
„Nemyslím si, že nebudeš vytŕčať. Nechcem byť zlá, ale skús sa pozrieť do zrkadla...tie tvoje vlasy," poznamenala trochu ironicky.

No...
Moje vlasy sú samostatná kapitola...

Fialová. Moja obľúbená farba. Nechcela som byť viditeľná, ale mne sa tá farba neskutočne páči. Nedávno som mala sedemnásť a mama mi dala peniaze do ruky so slovami: Rob si s nimi, čo uznáš za vhodné.

Tak prečo to nevyužiť?

Nebola nejak extra nadšená, ale boli to moje peniaze, dala mi povolenie robiť si čo chcem, tak prečo nie? Takže jediné, čo na mne púta pozornosť, sú vlasy, ktorých sa za žiadnych okolností nehodlám vzdať.

„Tak len s vlasmi, to prežijem," prevrátila som očami. „A myslím, že aj keď si oblečieš vrece na smeti, Austina to neodradí," povzbudila som ju.
„Ďakujem za podporu, ale vrece si fakt asi obliekať nebudem," zasmiala sa.
„Dobre. Už musím končiť, chcem sa vyspať. Paa," povedala som.
„Prečo si taká neprístupná? Prečo sa stále schovávaš?" túto otázku sa ma pýtala už nespočetne veľa krát, no moja odpoveď bola stále rovnaká.
„Neschovávam sa, ja len nechcem byť objavená. Dobrú," šepla som a zrušila som hovor.

Keď už som si konečne myslela, že idem spať, niečo sa pohlo pri mojej posteli.
„Prepána! Ellie, nevieš si predstaviť, ako som sa zľakla," pozrela som svojej mladšej sestre do očí a strčila jej neposlušný pramienok vlasov za ucho.
Ach, je taká maličká. Má päť rokov, ale je s ňou neuveriteľná zábava.
Je to moja jediná sestra a milujem ju nadovšetko.
„Čo sa deje?" starostlivo som sa spýtala.
Izbu nemáme spolu, no podľa mňa je to chyba, pretože sa bojí spať sama. Vždy ku mne docupitá a ja ju prichýlim k sebe do postele.
„Zlý sen," šepla. Objala som ju.
„Ideme spinkať alebo ti prečítam nejakú rozprávku?" spýtala som sa a prstom som jej frnkla po nose. Zaškerila sa.
„Prečítať rozprávku, ale z tvojho denníčka," detským hláskom vykríkla a ja som sa usmiala.
Nejak si obľúbila môj starý denník, ktorý bezvýznamne hnil v kúte asi osem rokov, kým som ho znovu objavila.
„Tak dobre. Kde sme to minule skončili?" spýtala som sa.

Bolo úplne normálne čítať malej sestre rozprávku na dobrú noc pomaly o jednej ráno...

„Naposledy si čítala, že Austin dal pusu Emmke na líčko," povedala a zachichotala sa.
„Tak fajn, ale najprv chvíľu vydrž," povedala som, otvorila som denník na novej strane a zapísala som: Emma dobre vyzerá aj v smetnom vreci.
„Pustime sa do to toho," usmiala som sa a prevrátila som listy na príslušnú stranu.
Tak dnes už toho veľa asi nenaspíme...