Dear Diary,...

55.

Chloe:

Poznáte ten divný pocit, keď sa bojíte otvoriť oči?  Ja ho momentálne prežívam. Mám strach, čo sa ocitne predo mnou, keď ich otvorím. Možno som už v nebi. A možno sa predo mnou zjaví Jason a povie, že všetko je v poriadku, že to všetko bol len zlý sen. Ja vlastne ani neviem, čo sa stalo. Počula som len náraz a potom tma. Nič, totálne okno v mojej hlave. Mimochodom, ani neviete, ako ma teraz sakramentsky bolí hlava. Celé telo. Nemôžem sa ani pohnúť...
Počkať! Nemôžem sa pohnúť?!
Ja sa nemôžem hýbať. Aj keď robím pohyb, s mojím telom sa nič nedeje. Fajn, skúsim otvoriť oči...
Dokelu!!!

Ja nemôžem otvoriť oči. Mám veľmi divný pocit. Ako keby som nežila, no nie som ani mŕtva. Môj mozog trochu pracuje. Prečo mám taký hrozitánsky pocit, že som uväznená vo vlastnom tele? Určite je to tak. Pravdepodobne, to podľa tej bolesti. Hm, ale cítim aj bolesť, takže nie som na tom až  tak zle... Ale ja, moje skutočné ja je niekde tu. Je zmorené, všetko ho bolí, no je živé a chcelo by sa prebudiť. Aby opäť videlo Jasona, mamu, Ellie, Emmu, Luciusa....

ALE NEDÁ SA TO! JE TO PRÍŠERNÉ!
Chcela by som sa prebrať, ale nedá sa to jednoducho. Tá škrupina, v ktorej som, ma neposlúcha. Nemôžem sa ovládať. Teda, okrem myslenia. Som tu uväznená a čakám, čo tá škrupina spraví. Je to absurdné, ale je to tak. Neviem, čo mám robiť. Nič si nepamätám....
...išli sme k Bibiane.
...taxíkom.
...<obrovské okno, totálna prázdnota...>.

Mám to! Som v nebi.
Nie, to by som bola slobodná a lietala medzi jednorožcami.
To ale potom znamená, že som v pekle! Uväznená v nejakom stroji... okej, to je ešte väčšia kravina, ako to nebo a unicornovia...
Ja naozaj neviem, nemám poňatia, čo sa deje. A mimochodom, hrozitánsky by som chcela vedieť, kde a v akom stave sa nachádza môj vylievač tajomstiev. Pokiaľ ste čítali Denník Anny Frankovej, vedeli by ste, že denníkom sa dávajú aj mená. Ten jej sa volal Kitty. Aj môj by sa nejak mohol volať... vlastne ani nie. Nemohol, pretože neviem, či vôbec ešte žije... chudák.
Počujem zvuk!!! Ja som začula zahmlený zvuk. Niečo, ako pípnutie prístroja. Ale stále žiadna odozva môjho tela. Naozaj neviem, čo sa deje. Nemôže niekto prísť a vysvetliť mi, kde som a čo tam robím? A kde je môj denník? Ďakujem vopred...

,,Ale buďte radšej potichšie, bude to pre pacientku lepšie," začujem hlas. Síce veľmi slabo a tlmene, akoby niekto hovoril spoza nejakej steny alebo nejakého hrubého skla.

,,Samozrejme," odpovie iný hlas. To je na sto percent Jason. On je tu. Ale počkať, povedal ten prvý hlas pacientka? To ale znamená, že ja som naozaj niekde v nemocnici a niečo sa deje. Čo sa stalo v tom taxíku?

,,Ale rozprávajte sa s ňou, možno to začuje a vráti sa. Ľudia, ktorí sa prebudia z kómy častokrát spomínajú, že sa im zdalo, že počujú hlasy svojich známych a nasledovali ich. Ale nespomínajte okolnosti s ...
Veď viete, mohlo by ju to zroniť," povie prvý hlas. Pravdepodobne to je nejaký doktor. A okolnosti s čím? Čo nemám vedieť??? Nemôžem uveriť tomu, že som v kóme. Ale ako je potom možné ich počujem? Vlastne, dáva to zmysel...doktor vravel niečo o tom, že ľudia v kóme často počujú hlasy... aj ja ich počujem... chcem sa prebrať... ale nejde to. Ach...ako sa mám prebrať? Mám nasledovať hlasy? Ale ako, keď všetko počujem veľmi slabo. A zahmlene.

,,V poriadku, budem...budem sa s ňou rozprávať," odpovie Jason. Och! Jeho hlas znie božsky aj zahmlene. Tak rada by som ho  zas videla. Tak rada by som zas videla jeho úsmev, oči, všetko... tak rada by som bola v jeho náručí, ale...nedá sa to.

,,Tak vás nechám. Pri nej môžte byť oficiálne do ôsmej, ale ja viem, že ona potrebuje mať niekoho pri sebe stále a myslím, že aj vám to prospeje, pán Taylor. Sem v noci nikto nechodí, ak by sa nič nedialo. A ak by vás tu aj našli, jednoducho im povedzte, že som vám tu dovolil ostať. Dobrú noc," dopovie doktor a ja sa vnútorne poteším. Môže byť so mnou stále.

,,Pán doktor...neviem, ako sa vám mám poďakovať.." šepne Jason. Musí byť naozaj zronený. Ale ja som mu toto nechcela spôsobiť... nechcela... prečo som ja tá, ktorá spôsobuje bolesť? To som nikdy nechcela... je mi to všetko tak hrozne ľúto...
,,Je mi to všetko tak hrozne ľúto," ozve sa Jason jemne zachrípnutým hlasom. Choď si ľahnúť, daj si čaj s citrónom a lieky. Ja to tu sama pár hodín vydržím....
,,Keby som ti nedovolil odísť tým taxíkom a zaviezol by som vás tam ja, nemuselo sa ti nič stať," jeho hlas sa prelomí a on sa rozplače. Nie! Toto mi nerob, prosím! Nechcem, aby si kvôli mne plakal! Nechcem ťa vidieť zroneného....kvôli mne. A nič si nevyčítaj, síce neviem, čo sa prihodilo, ale rozhodne za to nemôžeš ty!!! - ách, keby som mu toto mohla povedať.
,,Mali ste haváriu... ale...nechcem ti vravieť takéto depresívne veci, aj keď je to pravda. Musím ťa priviesť späť, ako povedal doktor," nadýchol sa a snažil sa prestať plakať. Depresívne veci? Havária?
,,Takže... vôbec neviem, či ma počuješ, pretože ak nie, budem si pripadať, ako idiot, čo sa rozpráva sám so sebou..." som si na milión percent istá, že sa teraz pousmial. Chcem mu povedať, že ho počujem, síce trochu slabšie, ale predsa...že sa nemusí trápiť, že je to fajn...
,,Ja len proste chcem...aby si sa prebrala. Po ničom inom netúžim viac," opäť mu preskakuje hlas a mňa to vnútorne zožiera... ja sa ale chcem prebrať! Chcem opäť uvidieť moju rodinu, Jasona, priateľov...
,,Inak, keby si chcela vedieť," začne po chvíli odmlky, myslela som si, že som som sa niekde stratila...aj tak jej jeho hlas veľmi tlmený. ,,Tvoj denník prežil. Je tu pri tebe. Na stolíku. Nechám ti ho tu, aj keď neviem, na čo..." vzdychne si. ,,Chcel by som vrátiť čas. Chcel by som ťa opäť vidieť usmievať sa, chcel by som, aby opäť bola so mnou,"  prosím, toto mi naozaj nerob! Už aj tak som dosť na dne, lebo neviem, čo mám robiť, aby som sa prebrala. Toto nie, prosím...
,,Prosím, vráť sa ku mne, potrebujem ťa. A nielen ja," ja viem, ale...ja neviem, ako... chcela by som sa rozplakať, ale ani to nejde. Jediné, čo funguje, je mozog a uši. Prečo? Prečo sa nemôžem len tak prebrať?
,,Emma je na prášky a šťastkár Lucius o tom ešte nevie. Išiel niekam na víkend s Lucy a nechcem mu volať, má sa zajtra vrátiť, takže, prosím vydrž," hlesne a ja cítim, že opäť mu veľa k slzám nechýba. Nič horšie som v živote nezažila. Je to príšerné.
,,Myslím, že by si si mala ísť oddýchnuť. Viem, vyznie to divne, ale áno. Aj ja sa tu pri tebe zložím, ak ti to nebude vadiť," nie, nebude, kľudne sa natlač aj ku mne. Len, aby si sa vyspal, ak vôbec zaspíš. A áno, aj ja sa pokúsim oddýchnuť si, aj keď neviem, či sa to vôbec dá. Taká blbá otázka - dá sa spať v kóme? Keby ju položím niekomu normálnemu, asi ma pošle na psychiatriu. Ale no nič. Vyskúšať to môžem. Ale osobne si myslím, že aj mozog (jediné, čo na mne pracuje) sa potrebuje tiež vyspať, alebo niečo také. A viem, že pri Jasonovi sa dá všetko...