Dear Diary,...

31.

Milý denníček!
Dnes bol stráášne plný deň. Od začiatku až po koniec. Stalo sa toho toľko, že nemám inú možnosť, len ti to všetko vyrozprávať. Divím sa, teraz nie si prvý, komu to hovorím. Práve naopak, už to vedia všetci okrem teba. Dúfam, že sa na mňa za to nehneváš...
Takže doobeda mi Jason vyznal lásku... Nič vážne... !!! Bolo to síce nepriame, ale vyznal mi ju. Povedal, že sa do mňa zaľúbil a tak ďalej... No, ja, samozrejme, som hneď bežala za Emmou, u ktorej som sa o tom bavila aj s Luciusom. Všetci z toho boli nadšení - jééé.
Na večer sme mali ísť s Jasonom von. Proste, kamarátske von. Neviem, čo sa od toho očakávalo, keďže sme ani poriadne nevyšli z domu a Jason mal dosť vážny telefonát. Jeho otec mal mozgovú príhodu a ževraj je na tom veľmi zle. Ospravedlnil sa a začal utekať smerom k nemocnici. Viem, že aj keď sa s otcom častokrát hádali, mal ho veľmi rád. Ja som sa rozutekala za ním. Nemohla som tam ostať stáť v strede ulice jak dement, zatiaľ čo chalan, ktorého mám veľmi rada utekal predo mnou. Dala som si do tela a nejak sa mi ho podarilo predbehnúť. Chytila som ho za ruku a bežali sme spolu. Nie preto, že sme "pár", ale preto, že môj kamarát potreboval podporu a ja som bola viac než ochotná mu ju ponúknuť.
Tak, toto sa stalo v priebehu hodiny. Potom sme dobehli k nemocnici.

Jeho otec je teraz síce stabilizovaný, no nie je na tom najlepšie. Tu moje zápisky končia, lebo som sa tak nejak dostala k prítomnosti. Takže, denník, ak si očakával, že budeme mať špičkové rande, nie, nemali sme. Neprekáža mi to. Mám Jasona rada, on má rád mňa a myslím, že obaja niečo ako rande momentálne nepotrebujeme.
-Lea.

Sedeli sme v čakárni už druhú hodinu. Bolo presne 19:48. Jason spal, logicky, inak by som nepísala do denníka.
Ja som mu ležala na pleci. Chudák Jason. Viem, že to preňho teraz bude ťažké, no ja len dúfam, že sa z toho jeho otec dostane. Ja mu budem k dizpozícii stále, o to sa nemusíte strachovať. Záleží mi na ňom. Teraz možno už aj viac, ako na sebe. Je to dosť veľký dôkaz lásky? Ja si myslím, že áno.
A je mi jedno, čo si o tom myslia Samantha alebo Lucy...keď už sme pri tom, zaujímalo by ma, čo také robí teraz Samantha. Či kuje ďalšie plány, ako ma dať preč zo scény alebo niečo podobné.
Oh, Jason sa pohol, zlatý.

„Monči?“ ozval sa rozospatým hlasom.

„Áno?“

„Nič, len som ťa chcel počuť,“ zamrmlal a otvoril oči. „A celkom aj vidieť,“ usmial sa. Úsmev som mu opätovala. „Kam išla mama?“ spýtal sa. Hm, to by aj mňa zaujímalo.

„Neviem, možno si len išla po kávu. Aj ja som driemala, zobudila som sa pred polhodinou a už tu nebola,“ povedala som.

„Aha. Radšej jej zavolám,“ povedal a vytočil jej číslo. Prekvapivo, vôbec ho neprekvapilo, keď sa zobudil pod ťarchou mojej hlavy na jeho ramene.
„Že išla s malými domov, už im bolo dlho a my sme spali, tak nás nechcela budiť a aj tak sa ešte čaká na nejaké výsledky, takže tu musíme zostať,“ oznámil mi a povzdychol.

„Všetko bude dobré. Neboj,“ povzbudivo som sa dotkla jeho ruky. Chytil mi ju a stisol ju. Usmiala som sa.

„Vieš, Chloe, neviem, či som niekedy mal niekoho tak rád ako teba, úprimne,“ povedal a jeho prenikavo modré oči ma opäť skenovali.

„A čo Samantha?“ nadhodila som sarkasticky. Zasmial sa.

„Si hrozná. Už som ti druhýkrát povedal, že ťa ľúbim a ty ma úplne ignoruješ,“ užasnuto krútil hlavou.

„Ehm, čo?“ znova som si z neho vystrelila. Len pokrútil hlavou a stisol mi ruku.
Z dverí vyšiel doktor. Nevyzeral veľmi nadšene. Panebože, dúfam, že sa nič nestalo. Jason sa bleskurýchle postavil, a držiac ma za ruku prešiel k doktorovi.