Dear Diary,...

66.

Dnes som sa bola s Layrou prejsť okolo môjho starého domu a náhodou som sa záhrade stretla tú milú staršiu pani, ktorá v ňom teraz býva spoločne aj s manželom.

,,Dobré ráno," pozdravila som ju. Chvíľku si ma prezerala, no potom sa usmiala.

,,Ahoj, drahá. Ako sa máš, už je ti lepšie?" pýta sa, pretože keď ho kupovali, chceli vedieť dôvod, prečo ho predávam. Tak som im všetko vysvetlila.

,,Áno, áno, dá sa to tak povedať, ďakujem za opýtanie...Ako vy? Páči sa vám tu?" nasmerujem otázku rovnakého charakteru naspäť pre ňu. S radosťou prikývne.

,,Je úžasný, aj Dereckovi sa páči. Nie je obrovský, nie je malý a je v krásnom stave. Presne také niečo sme hľadali, naozaj ďakujeme." prihovára sa. Dereck je jej manžel. Len nad tým mávnem rukou.

,,Rado sa stalo, prajem pekný zvyšok dňa," usmejem sa a pokračujem smerom a.k.a. kam ma Layra zavedie. Ľudkovia moji, neviem, kedy som bola takáto milá na niekoho...hádam ani nikdy. To je zlé. Porušujem svoje...tradície(?). Lepším sa? Moja cholerickosť sa znižuje? Už ma nedokážu naštvať dotieraví ľudia? To je veľmi zlé.
Zrazu sa okolo mňa pristaví mladá baba: ,,Ty si tá, čo sa prebudila z kómy? Inak, máááš moooc mooc mooc pekného psíka," pohladká Layru po hlave, tá div, že ju nepohryzie.

,,Nemám čas," odpálkujem ju. Dobre, cholerik som a aj ním asi naveky ostanem. Ja jednoducho nemôžem za to, že nemôžem počúvať vtieravých a falošných ľudí.

Pred domom je zaparkovaná nejaká dodávka. Layru bezpečne zavriem do búdy. Nie pre ich bezpečnosť, ale pre jej bezpečnosť. Som skvelá, proste. Vstúpim dnu a nájdem pani Taylorovú v sedieť v obývačke s nejakými dvoma mužmi stredného veku. Hneď ako sa na mňa pozrú, na tvárach sa im vyrysuje pohľad, ktorý za tie necelé tri týždne už veľmi dobre poznám: To je ona!
Áno, som to ja a som na to hrdá...

,,Chloe Hill?" naznačí pre istotu jeden z nich. ,,Som John Adams," podá mi ruku prvý.

,,A ja Henry Red," podá mi ruku aj druhý. Prikývnem a sadnem si vedľa Sue. Zaujímalo by ma, kde je Vanesska. ,,Mali by sme na vás jednu takú väčšiu prosbu, vypočujete si návrh alebo ani nie...nechceme totižto na vás tlačiť," povie veľmi opatrne.

,,V pohode, zas...nebezpečná som, ale nehryziem," zavtipkujem a oni sa pousmejú.

,,Ale potrebujeme súkromie, všetka česť, pani," pozrie na Sue.

,,V poriadku, mňa sa to netýka," odpovie Sue.
Zavediem ich do Jasonovej izby. Prezerajú si ju.

,,Toto nevyzerá na typickú dievčenskú izbu," poznamená druhý.

,,Ja viem, je to Jasonova izba," poviem pevným hlasom. Smutne na mňa pozrú. Usadím ich na stoličky a ja sa posadím na posteľ, kde sú, mimochodom, obliečky s nápisom: Som (šťastne?)zadaný, ktoré som mu kúpila na Vianoce. Preto im asi došlo, že to nie je moja izba. A tie plagáty všelijakých rockových kapiel...typické pre dievčenskú izbu...

,,Je nám ľúto, čo sa vám stalo, naozaj," začne prvý muž a nervózne si prehadzuje zápisník z jednej ruky do druhej. Ten druhý drží v ruke nejakú krabičku. Počkať! To už som nevidela roky...diktafón. Nostalgia sa prejavila.  Pamätám si, že keď som bola malá, mama s otcom ma nahrávali ako spievam rôzne pesničky. Som rada, že sa ten diktafón stratil, lebo keby to počuje Jason alebo niekto iný, asi by som sa prepadla pod zem...

,,Nemusíte byť nervózny. Som obyčajné dievča. Nič viac," usmejem sa.

,,Nie si obyčajná," povie chlapík s diktafónom v ruke. ,,Presne preto sme tu," dodá. Hlavou naznačím, aby pokračovali.