Dear Diary,...

26.

„Lea,“ usmial sa, len čo som prijala videohovor.

„Lucius,“ úsmev som opätovala jeho zmenšenej tvári na obrazovke.

„No čo? Ako? Hovor, preháňaj!“ zasmial sa.

„Už si ako Emma,“ povedala som trochu mrzuto.

„No veď v podstate mám rovnaké postavenie,“ ten chrapčavý hlas bol hrozný. Ale aspoň jeho humor sa nezmenil.

„Hej, ako sa máš?“ snažila som sa nahodiť nejakú tému.

„Ale, vieš čo? Je to tu super. Myslel som si, že sa nebudem vedieť aklimatizovať, ale v pohode. Za ten týždeň som si to tu tak oťukal. Aspoň približne viem, kde sa čo nachádza a tak,“ priznal. Potom sa zhlboka nadýchol. „Ale stále mi všetci chýbajú. Hlavne ty. A Austin. Aj Emma. A možno aj Jason,“ pripustil a ja som sa pousmiala.

„Aj ty nám ch-“

„Počul som svoje meno?“ objavil sa za mnou a nastrašil ma ako vždy. Zhlboka som sa nadýchla, aby som potlačila ten hnev, ktorý vo mne vzplanul, kvôli nemu!

„Jason!!!“ oborila som sa naňho. „Čo tak príchod so slovami - Som tu, alebo Nezľakni sa alebo ja neviem!“ dohovárala som mu. On sa, ako inak, uškrnul a kývol Luciusovi rukou na pozdrav. Lucius mu odkýval.

„Do svojej izby si môžem vstupovať, ako sa mi chce, kedy sa mi chce, s kým sa mi chce, a so slovami, akými chcem!“ vyhlásil. To bola síce pravda, ale u Emmy v izbe sa pozerá film (tak mi to teda bolo oznámené)!

„Ty si sa už zabývala v jeho izbe? Okay, vedel som, že je to vážne, ale že až tak?“ Luciusov tón znel, akoby ma ľutoval.

„Nie, ty trdlo. Sme u Emmy a jej izba je obsadená, lebo pozerajú s Austinom film a Jasonova izba bola doposiaľ voľná, tak som si povedala, že tu budem mať kľud a ticho. Ale očividne ani nie. On sa sem musel dotrepať!“ naoko nahnevane som si ho premerala.

„Nuž, ale chudáčik Jasonko je unavený, pôjde si lažkať a jediné, čo Chloe môže urobiť, je buď odísť alebo sa posunúť na kraj postele a dokončiť, čo začala,“ povedal Jason a Lucius sa zasmial.
Presunula som sa teda na kraj jeho postele a notebook som zobrala so sebou.

„A čo to pracovné miesto?“ pokračovala som v rozhovore. Jason si medzitým ľahol a hral sa s mobilom.

„Ále, je to super. Veľká nemocnica, veľký plat. Zaúčam sa, síce prax už mám, ale oni trvali na tom, že majú iné spôsoby ako Američania a preto sa celý tento mesiac budem pozerať a ,učiť‘ francúzskym spôsobom,“ ukázal úvodzovky a prevrátil očami.

„S Francúzmi máme rovnaké všetko, až na baby. Tie máme krajšie,“ poznamenal Jason. Lucius uznanlivo prikývol.

„To je pravda, žiadne pekné baby. Inak Lea, čo Lucy? Nemá nejaké nekalé plány?“ zmenil tému.

„O ničom neviem. Naposledy som ju videla, keď sme sa s ňou boli porozprávať u nej doma. Vždy, keď si na to spomeniem, chce sa mi smiať.“ povedala som. Lucius sa pri spomienke na to tiež jemne zasmial.

„O čo som prišiel?“ spýtal sa Jason.
No o dosť.

„O dosť, dosť, dosť trápnu situáciu, týkajúcu sa Lucy,“ odpovedal Lucius.

„No daj,“ Jason sa posadil vedľa mňa.

„V ten deň, keď sme sa boli rozlúčiť, sme sa stavili aj u Lucy, veď, aby sa nepovedalo, a ona došla so slovami, že som podrazák a že ona má aj tak na lepšieho. Lea sa do nej pustila, aby sa kľudnila, lebo bez nej by som sa na ňu ani nepozrel a tak. Ona sa potom urazila a my sme sa šúlali ešte asi päť minút pred jej vchodom,“ objasnil mu Lucius. Opäť som sa musela zasmiať, keď som si spomenula na ten jej sebavedomý výraz.
Jason na to nič nepovedal, len pobavene pokrútil hlavou.
„A Lea, čo ty a tvoj vzťah?“ slovo vzťah schválne zdôraznil.