Dear Diary,...

5.

Dni ubiehali ako voda a mne sa úspešne darilo dodržiavať stanovenú fázu číslo dva, čiže presnejšie – ignorovať Jasona takým veľkým oblúkom, ako to len ide.

Teda skôr mám pocit, že to je obojstranné. Začal sa viac baviť so Samanthou a dokonca začal fajčiť, čo som ho predtým nikdy nevidela robiť.
Každopádne, nie je to moja vec...

„Nad čím rozmýšľaš?“ prebral ma hlas mojej mamy. Strhla som sa. Zobudila sa!

„Mami! Si hore!“ zapišťala som a od nadšenia som vstala a bežala po sestričku. Totižto, spala takmer celý deň. Lekári sa už začínali obávať, či to nie je niečo vážnejšie.

„Pani Hillová, ako sa cítite?“ prívetivým hlasom sa jej spýtala zdravotná sestra.

„Už lepšie. Rozhodne lepšie,“ usmiala sa mama a ja som sa usmiala už len z toho, že sa usmievala ona. Konečne.

„Najlepšie bude, ak necháš mamu ešte oddychovať. Aj ty by si si mala ísť pospať,“ otočila sa na mňa sestra a jej pohľad hovoril niečo viac ako len obyčajné – mala by si nechať mamu tak.
Pravdepodobne sa so mnou chce o niečom porozprávať. Osamote.

Vyšli sme teda na chodbu a sestra sa na mňa trochu ustarane pozrela.

„Slečna,“ oslovila ma, no ja som ju ihneď prerušila.

„Som Lea,“ usmiala som sa. Neznášam, keď mi niekto hovorí slečna, dáma, dokonca pani...no najviac zo všetkého neznášam, keď mi niekto vyká.

„Tak Lea. Si už dospelá?“ spýtala sa neisto. Neviem, prečo mi dávala takéto otázky a popravde, dosť som sa bála.

„Nie. Ale čoskoro budem. Mám sedemnásť,“ ujasnila som jej a snažila som sa rozprávať kľudne.

„Aha. No, neviem, ako sa bude dariť tvojej mame. Lieky zaberajú, takže by to malo byť už fajn,“ povedala a vzdychla si.

„A v čom je teda problém?“ pozrela som na ňu s prižmúrenými očami.

„Bojíme sa, že ide o niečo horšie, ako obyčajná viróza. Máme isté predpoklady na cukrovku,“ milujem tieto súcitné pohľady doktorov a sestier. Aj tak všetci dobre vieme, že im na tom nezáleží, tak načo toľko falošných pohľadov a úsmevov?

„A je to veľmi zlé?“ jemne som sa zakoktala.

„Horšie, než sme čakali. Ale nemusíte sa báť, predpíšeme jej lieky a bude držať diétu. Zvykne si. Väčšinou však tieto problémy prejavujú u starších ľudí. Neviete, z čoho by mohla mať takéto nečakané migrény?“ spýtala sa a mne chvíľu trvalo, kým som si vlastne uvedomila, čo odo mňa chce.

„No, hm. Možno stres. A fajčenie,“ odpovedala som trochu oneskorene.

„Dobre, ďakujem ti. Bež domov a upokoj sa,“ povzbudila ma sestra a ja som sa pobrala domov.
Ellie má tanec!

~~~

„Panebože! To mi je tak ľúto,“ hlesla Emma a objala ma.

Práve som jej vyrozprávala všetko, čo mi povedala sestra v nemocnici.

Prechádzali sme sa rušnými ulicami mesta. Konečne, po dlhej dobe sme zas boli spolu, samé.
Mali sme jedna druhú, kecali sme o somarinách, bavili sme sa o vážnych veciach. Presne toto bol najlepší spôsob na odreagovanie sa.

Pýtate sa na druhú fázu? Prebieha tak, ako má. Jasonovi sa úspešne vyhýbam po celú tú dobu a je to skvelé. On taktiež neprejavuje známky záujmu tak, ako predtým.
Dobre, možno ma pozdraví (samozrejme ho neodzdravím), zakýva (neodkývam), ale nestará sa tak, ako predtým a mne to vyhovuje. Už ani na tanečnú nechodí s Vanesskou, chodí tam s ňou pani Taylorová, učiteľka v škôlke.
Jednou vetou – hrá mi presne  do kariet.