Dear Diary,...

61.

,,Máte už osemnásť?" dožaduje sa informácií. Súhlasne prikývnem.

,,Áno, mám," ešte aj dodám, aby som ju uistila.

,,Môžem vidieť občiansky?" neveriacky si ma premeriava. Áno, to je pravda, málokto by mi tipoval osemnásť. S tou mojou výškou...a nechcem si pohnevať svoju budúcu šéfku hneď na začiatku, takže som jej občiansky strčila do bez slov do ruky. Chvíľu si ho prezerala, potom preskakovala pohľadom od občianskeho ku mne a zasa naspäť a nakoniec mi ho podala späť.

,,Fajn, ešte nejaké potrebné údaje zapíšte sem," podá mi papier. ,,A potom mi doneste na stôl. Smeny budete mať každý deň od pätnástej do dvadsiatej. Potom vás niekto prestrieda. A voľno mi budete oznamovať vždy deň dopredu...je to jasné?" pozrie na mňa s nadvihnutým pravým obočím.

,,Samozrejme," milo sa usmejem a odkráčam k najbližšiemu stolu, kde by som mohla papier vyplniť. Úhľadným, dobre nacvičeným písmom vyplním dotazník a spokojne jej ho odovzdám na stôl. Usmeje sa na mňa.

,,Zajtra vás už môžem očakávať? Alebo sa ešte necítite? Viem o  tom, čo sa vám stalo, bolo to v správach, je mi to ľúto, no zároveň som rada, že ste medzi nami," povzbudivo sa na mňa dlhovlasá bruneta usmeje.

,,Ďakujem, ste veľmi milá," odpoviem, len tak zo slušnosti, no nemám moc chuť sa o tom baviť. Povedzme si na rovinu - kto by mal? Ten, čo si prežil to, čo ja, určite nie.

,,To nestojí za reč. A nemusíte ma volať priezviskom. Som Karen, ale vykajte mi," zavtipkuje a ja sa naozaj zasmejem. Nefalšovaný smiech sa z mojich úst vyderie hádam po mesiaci. Karen určite má zmysel pre humor.

,,Iste, Karen," poeticky zarecitujem. Zasmeje sa. ,,Aj vy ma môžte volať Lea. A môžte mi aj tykať," dodám. Väčšinou, keď mi niekto vyká, cítim sa, akoby
už som nejaká stará tetka...

,,Pokojne, Lea. Môžeš sa spoľahnúť. Zajtra ťa teda očakávam?"

,,Iste, Karen," zopakujem svoju vetu a poberiem sa na odchod. No...myslím, že bod číslo jeden v imaginárnom zozname je splnený. Teraz už len podstatné je, aby ma nejaký zákazník nenaštval a ja aby som ho neposlala do...kade ľahšie, ehm. Pri mojej povahe to bude dosť problém... ale ja si verím. Keď už mi Jason neveril...aspoň ja si verím.
Kto by to bol povedal? Že ja, Chloe Hillová, skončím bez rodiny, bez priateľa, v pizzerii. Super. Ale Karen mi povedala, že niekto, ako ja sa im zíde. Že som malá, ľahko sa budem obšmietať okolo stolov a že aj muži budú na mne oči nechávať. No to som jej tak uverila. Už len na mne budú oči nechávať. Veď si o mne skôr pomyslia, že čo robí dvanásťročné decko v pizzerii s táckou a zápisníkom v ruke. Dobre, tak teraz som sa zdissovala. Nevadí. Aj tomu sa hovorí istý druh šikovnosti, len v inom slova zmysle. Vrátila som sa späť domov, všetko starostlivo pozamykala, nachystala si čo-to do školy (presnejšie povedané, všetky knihy a veci, čo patria majetku školy) a zvalila sa pred telku. Zas nedávajú nič normálne. Elektronické škatuľky, ktoré nám pomaly vymývajú mozog. Paradox je, že nám to vôbec nevadí. Aj tak to naďalej sledujeme, aj keď to nedáva zmysel. 80% vecí, čo sa dejú v telke je somarina,  no my to aj tak podporujeme...Ľudia nie sú normálni...Prečo musel niekto tú telku vymyslieť?  Nemohli sme žiť v jaskyni a kresliť po stenách? Robiť primitívne veci? A nie premrhať celý život pred elektronickými škatuľkami...
Zazvoní mi mobil.

,,Áno, Emma?" zamrmlem.

,,Si v poriadku?" uisťuje sa.

,,Áno, Emma. Zas...nie som malé decko, už som dospelá, viem sa o seba postarať..." odvrknem jej. Nemám náladu. Kto vie, či ju ešte niekedy budem vôbec mať?