Dear Diary,...

36.

,,Áno mama.........
Bože! Sme tu druhý deň, nie, prekrista!........
Panebože, áno máme ochranu, ale na to nedôj.....nie! Ja sa odmietam baviť na túto tému! Máme sa super, všetko je tu perfektné, mám sa úžasne, na Nový rok budeme spolu. Koniec......
Áno, čau!.......
Aj ja teba....čau!" presne takto nejak sa začína druhý deň dovolenky cholerika. Áno, teší ma.
Ale čo som mala hovoriť?! Toto sú tak nepríjemné otázky. A keď sa to zmieša s mojou povahou...no ďakujem pekne.
A navyše, Jason sa na mne smeje ako malý.
Ale inak, úplne normálne ráno. Keď som o trištvrte na sedem dopísala denník, Jason sa asi po polhodine zobudil. Teraz je, odhadom, deväť a sme po raňajkách. S jedlom vôbec nemám problém. Varia úplne perfektne. Dokonca im palacinky neprihoria tak ako mne. Hm, mám sa ešte čo učiť. Ale tak, mám sedemnásť, viem navariť základy. Hádam by som prežila.

,,To bol vážne potleskuhodný telefonát," zasmeje sa Jason a elegantne mi zatlieska.

,,Ha-ha," nasucho sa zasmejem, na čo on len podíde ku mne a objíme ma.

,,Ľúbim ťa, vieš o tom, však?" usmeje sa. Zatvárim sa nerozhodne.

,,No, neviem-
neviem," ironicky prehodím. Pobozká ma.

,,Už vieš?" uškrnie sa. Prikývnem a bozk mu opätujem.

,,Poďme von," navrhnem.

,,Stratiť sa? Ako včera?" zasmeje sa.

,,Mám plán. Pôjdeme pozrieť von. Potom sa vrátime na obed a celé poobedie strávime tu," vyhlásim a on sa pousmeje.

,,A čo budeme robiť?" šibalsky sa na mňa pozrie. Škaredo naňho zazriem.

,,Počul si dnešný telefonát, takže nič nekalé. Nezabúdaj, máme na nás celú mladosť, ktorá bude trvať ešte poriadne dlho, nemáme sa kam ponáhľať," pousmejem sa a on ma opäť pobozká, no tentokrát na čelo.
Naozaj sa nechcem unáhliť a Jason to dobre vie. Nikdy som poriadny vzťah nemala a teraz na to potrebujem ísť postupne.

,,Hmmm," zapradie mi do ucha. ,,Nič nekalé som ani na mysli nemal," dodá a ja sa musím usmiať.

,,To je dobre vedieť," poviem a pobozkám ho na nos. Následne ho chytím za ruku a vyvediem z izby. Ide sa von!
Páni moji! Vyšli sme pred chatu a čo nevidíme? V noci poriadne nasnežilo. Hádam, aj takých štyridsať centimetrov. Myslím, že dnes do lesa nepôjdeme, ale budeme si užívať sneh. Tu, vonku pred chatou sú už deti rozbehnuté v plnom prúde. Toto je úžasné miesto na zimnú dovolenku a deti sa tu môžu úžasne vyblázniť. Jason sa uškrnie a hodí do mňa guľu. Presne do tváre! No tak toto si nemal, drahý!

,,Sorry, to nemalo byť do tváre," obranné gesto hovorí za všetko. No lenže cholerika takto neuspokojíš, kamarát. Chloerik (vlastné slovo! A znie to dobre) ti to vráti! Aj s úrokmi. Zohnem sa pre guľu a šmarím mu dvakrát takú veľkú do ksichtu. Až mi ho ľúto príde. Uškrnie sa a zotrie su sneh z tváre. Na to sa k nám prišmudlajú deti, ktoré si doposiaľ obďaleč stavali snehulialov a tortičky zo snehu. Môžu mať tak od osem do dvanásť, tipujem. A je ich tam asi sedem. Zrejme nejaká veľká rodinka. Alebo dve spojené rodinky, ja neviem.

,,Môžme s vami?" pristúpi ku mne chlapček, ktorý vyzerá byť najmladší a strašne mi pripomína Jasona. Blond vlasy, modré prenikavé oči, celý on. Usmejem sa naňho.

,,Samozrejme, ale ste so mnou. Všetci. A ideme proti nemu!" ukážem na Jasona prstom, a ten len vyvalí oči. Aj s úrokmi, som vravela.

,,A nie je to tvoj priateľ?" opýta sa ma jedno dievčatko - asi jedenásť.

,,Je, ale to nemení nič na fakte, že ideme všetci proti nemu!" vyhlásim a všetky deti sa vrhnú po Jasonovi. Priala by som vám to vidieť, naozaj to stálo za to. Chudák Jason, ovešaný ako vianočný stromček. Nakoniec som sa pridala aj ja a pekne som ho vybrhlila, nech má červené líčka. On sa nejak pozviechal a postavil.