Dear Diary,...

8.

„Slečna Hillová, domáca úloha?“ naliehala učiteľka. Ako som vravela – do kníh som sa ani nepozrela.

„Nie je,“ odpovedala som jednoducho.

„Hm, to bude ale asi za päť,“ presne tým istým znudeným tónom hlasu poznamenala.

„Hm, ak Vám to spraví radosť,“ mykla som plecami.

Z občianskej tam mám celkom dobré známky a keď sa posnažím, tak mi z tej päťky na konci roka vyjde trojka, možno aj dvojka.

„To ti naozaj robilo taký problém napísať to?“ otrávene sa ma spýtala Olivia, bifľa, ktorá sa podstivo učila na každú hodinu. A s ktorou som sedela v lavici.
Asi sa pýtate, prečo nesedím s Emmou...ľahká odpoveď: Učiteľ chcel, aby sme sedeli chalan-baba. Robím si srandu...nikde nebolo voľné miesto, lebo som sa od Emmy musela vysťahovať, kvôli tomu, že sme, ževraj, vyrušovali.

„Vieš, Olivia, ja mám aj iné starosti ako vypisovať nejaké somariny na absolútne nepotrebný predmet!“ odvrkla som.

„Aha. No, mne je to fuk,“ zamrmlala a veci si posunula čo najďalej odo mňa, akoby som mala nejakú smrteľnú chorobu, ktorá sa prenáša vzduchom.
Och, to vie tak naštvať! Najprv provokuje a potom hovorí, že jej je to fuk. A mňa môže šľak trafiť. Moje nervy sú príliš labilné, aby s nimi niekto zaobchádzal takto. Vitajte v živote cholerika!

„Hej, hej. Tá fialová hlava si myslí, že sa môže hocikedy rozprávať s mojím Jasonkom. Pff, veď ja jej ukážem!“ jej hlas sa po zazvonení na prestávku rozliehal celou chodbou.

„Aký máš problém tento raz?“ podišla som k nej s milým úsmevom na tvári.

„No, vlastne už nič,“ zahanbene pozrela do zeme. To je krava. Aspoň to mohla nejak melodramaticky uhrať a nie sa previnilo pozrieť do zeme. IQ lvl Samantha, naozaj.

„Čo som to počul? S kým mi zakazuješ rozprávať sa?“ pribehol k nám Jason s pobaveným úškrnom.
„Nazdar Monči,“ všimol si moju drobnú postavu a zakýval mi. Odkývala som mu späť.

„Áno, Jason. Nepáči sa mi, keď tráviš viac času s ňou ako so mnou!“ povedala urazene a ja som sa začala smiať.

„Hej, špirálka, kľud, my sa nestretávame, ani nič podobné,“ zasmial sa Jason rovnako pobavene ako ja. On jej fakt povedal špirálka? Asi som práve umrela.

„Tak ja idem,“ ozvala som sa a obrátila som svoju pozornosť na opačný smer.

„Kam by si chodila. Samantha sa ešte neospravedlnila, však Sam?“ milo sa na ňu usmial a ona chytila akýsi červenší odtieň.

„Tej krpatej fialovlasej hlupani? Nikdy!“ odfrkla si. Mala som pocit, že jej až slina z úst vybehla.

„Mňa nezaujíma tvoj názor na ňu!
Krpatá možno je,“ žmurkol na mňa. „Ale to neznamená, že je hlupaňa, narozdiel od teba!“ ukázal na ňu prstom. „Takže sa jej láskavo ospravedlň!“ povedal rázne. Prevátila som očami.

„Jason, toto proste nemá zmysel. Akurát si pomyslí, že sa neviem brániť aj sama, takže ak dovolíš, vybavím si to s ňou aj sama,“ nahodila som pohľad aka nie som malé decko.

„Je to vaše,“ uškrnul sa a s rukami v obrannom geste sa od nás vzdialil.

„Tá malá ma neporazí, ani keby veľmi chce,“ pohŕdavo odfrkla Samantha a vzápätí schytala ranu priamo do tváre. Vlepila som jej facku.
Ruka ma z toho tak bolela, že som si na ňu musela fúkať.

Jason sa smial.
Všetci sa smiali.
Ďalší Samanthin trapas.

„Jason! Urob niečo! Vlepila mi!“ vrešťala hystericky. Vyzerala naozaj komicky.