Dear Diary,...

18.

„Super,“ prevrátila som očami. „A kde sa momentálne nachádza?“

„V tvojej izbe... Poslala som ho tam,“ nadšene sa usmievala.
No z Bohom!
„No ták. Bež za ním. Vyzeral vystresovane, ale bol hrozne milý,“ usmievala sa od ucha k uchu. Ach, tie mamy.

„Milší ako Lucius?“ pochybovačne som na ňu zazrela. Na chvíľu sa zamyslela.

„Nie, to zas nie. Lucius je jednoducho Lucius.“

„Mama!!!“ afektovane som zapišťala. „Prosím, nesprávaj sa ako puberťáčka! Je to len Jason, jednoducho sa so mnou chce asi porozprávať, to je všetko. Netreba to už ďalej rozoberať.“ ukončila som debatu.

„Ty moje trdlo, drž sa.“ povzbudila ma a usmiala sa.

„Dík. Idem už. Ak sa nevrátim, bola to jeho vina, mala som ťa rada,“ rozlúčila som sa a vybehla som po schodoch k mojej izbe. Ešte som ju začula zakričať niečo ako: Ale veď je milý!
No...nevyjadrujem sa radšej.

Bez zaklopania som vtrhla dnu a...
Počkať!!?
Ja som naozaj chcela klopať na vlastnú izbu?!

Vošla som do svojej izby a uvidela som Jasona prezerať si fotky na okennej parapete. Bolo mi to jedno, boli tam fotky viac-menej len s Emmou a s Ellie. A jednu novú aj s Luciusom.

Akonáhle počul zvuk otvárania dvier, strhol sa.

„Ahoj,“ pozdravil ma a nahodil ten svoj typický úškrn.

„Ehm, ahoj,“ odzdravila som a tašku som zhodila do kúta miestnosti. Fotku, ktorú mal v ruke som chytila a uložila som ju na správne miesto.
„Želáš si?“ začala som trochu zostra.

„Naštvaná?“ uškrnul sa a znelo to skôr ako poznámka, než ako otázka.

„Vôbec nie, len chcem vedieť, čo privádza tú tvoju zaťatú hlavu do mojej izby s úplatkom vlastnej sestry,“ dokonalo hrdelne sa zasmial. Rozosmiala som ho ľudia, Nobelovu cenu!

„Hm, tak to bude asi na dlhšie.“ poznamenal.

„Rozložím ti gauč, mieniš tu stráviť noc rozprávaním?“ spýtala som sa.

„Nie.“ môj podráždený tón ho vôbec neodradil. Naopak, jeho reakcia ma odradila viac.

„Tak?“ naliehala som, už trochu jemnejším tónom.

„Prepáč.“ povedal tak jasne, že sa mi to v hlave zopakovalo ešte asi päťkrát. Úprimne, čakala som to, ale bolo to oveľa rýchlejšie, ako som čakala.

„A že kto dolezie ako prvý,“ uchechtla som sa.

„Počkať, ty sa nehneváš?“ prekvapene sa spýtal.

„Nemám sa za čo hnevať. Nič si mi nespravil.“ mykla som plecami.

„Tak prepáč za to, že som ťa urazil,“ opravil sa.

„Ani to nie je pravda,“ pokrútila som hlavou. Chvíľu rozmýšľal a potom povedal.

„Tak prepáč za to, že som bol zaťatý idiot, ktorý si myslel, že ti na mne záleží,“ sklopil zrak.

„Hej, to sa mi páči, ale pozmenila by som tú časť, že mi na tebe nezáleží...
Záleží mi na tebe, ale musíš pochopiť, že na niektorých ľuďoch mi záleží viac,“ usmiala som sa. Prikývol.

„A teraz čo? Sme v pohode?“ spýtal sa.

„Jasné, hlavne sa už nikdy neignorujme jak desaťroční,“ zasmiala som sa.