Dear Diary,...

65.

Ten krásny pocit, keď vaša úhlavná nepriateľka (Samantha) príde do školy s obviazanou nohou, že má vytknutý členok z toho, ako som ju zhodila...
A váš ...hm...nepriateľ, (Arthur) ktorý sa neriadi mojími nepísanými pravidlami, radšej do školy ani nešiel. Pravdepodobne teraz niekde skuvíňa na urológii, no mne to môže byť tak fuk. Niekto má povahu provokatérsku *Samantha, Arthur*. A niekto zas nie je idiot *Chloe* a nenechá niekomu len tak prejsť to provokovanie... a to už ani nespomínam moju povahu...
Inými slovami...

I have a Provokant.
I have an Agresor.
*UGGH*
》Mŕtvy Provokant/vykastrovaný Arthur.

Dobre, to bolo trochu prehnané, no nevadí, snáď ste to pochopili raz a navždy.
,,Ty si neskutočná," zasmeje sa Lucius, keď mu to všetko vyrozprávam.

,,Ja som len veľmi divná," opravím ho.

,,Svojská," opraví ma zas on. S tým s ním súhlasím.

,,Ako sa má Lucy?" zmením tému.

,,Už lepšie. Ešte je na antibiotikách, no už sa má dobre," povie.

,,Tak to je fajn," poznamenám a on prikývne. ,,Musíme ísť s Layrou von," hlesnem asi po desiatich minútach nepríjemného ticha. Lucius na mňa prekvapene pozrie.

,,A to už prečo?" spýta sa.

,,Pretože chcem a viem, že každý utorok, štvrtok a nedeľu večer s ňou chodil...veď vieš, kto." povzdychnem si. Objíme ma. Pevne mu objatie opätujem a slzy sa mi začnú kotúľať po tvári. Neplačem, len smútim.

,,Veď-vieš-kto ho radšej nevolaj. Spomeniem si na niekoho iného," trochu sarkasticky poznamená. Chce ma rozosmiať. Pousmejem sa, no žiaľ, ktorý v sebe dusím, je čoraz väčší...

Už je takmer tma, no my (s Luciusom) sme sa aj tak vybrali s Layrou. Už mi ani nevadí, zvykla som si na ňu. Dá sa povedať, že sme celkom dobré kamarátky. Viem, že ona je tá, čo ma nikdy nesklame. Mám ju rada. Naozaj. Aj keď je to obrovské hovado a mala by som sa jej báť (ako ostatných psov), mám ju naozaj rada. Pripomína mi Jasona. Jeho povahu, jeho úškrn...všetky veci, ktoré na ňom milujem. Až teraz si uvedomujem, aj keď sú to už dva týždne, o čo som naozaj prišla. On ma naozaj opustil a už sa ku mne nikdy nevráti. On, jeho objatia, bozky... ja ho naozaj nemám. V tom momente ma pochytila taká nostalgia, že som na nahlas rozplakala. Sedeli sme na lúke, kde nikto nebol, takže som si mohla revať, koľko sa mi chce. Jediná spása je môj denník....

22:14
Lucius ma pevne chytil okolo pliec a ja som len dúfala, že ma už nikdy nepustí, aby som nebola smutná. Plakala som a plakala, studený vietor mi mrazil slzy, ktoré sa drali z mojich očí jedna za druhou. Layra si ľahla do môjho lona a sem-tam mi oblízala ruku, pozrela na mňa milými očami, akoby mi chcela vyjadriť, že aj ona je taká smutná. Verím jej. Jeho neprítomnosť by zložila každého. Stále som sa nezamyslela nad jednou vecou...Prečo sa aspoň neprišiel pozrieť, či som sa náhodou nezobudila... a ak by som sa nezobudila, ako by sa o tom dozvedel? Neprišiel by ani na môj pohreb...nemal by ten dvojstranový preslov, ktorý si sľubujeme... áno, keď sme sa dali dokopy, sľúbili sme si, že keď umrieme ako starí ľudia, budú nám prednášať oba naše preslovy, ktoré sme si ešte len mali v pláne napísať. Teraz sa mi chce revať až do konca života. Neviem... ja už...už nevládzem. Začala som žiť normálne, no už nevládzem.
Pracujem, no stále naňho myslím.

Chodím do školy, a stále naňho myslím.

Chodievam von s kamarátmi, no moja hlava po ňom stále blúdi. Stále pátra v spomienkach po tom drzom chalanovi, čo sa mi vtrel do život a zmenil sa pre mňa. Milujem ho. Milujem ho a už nikdy neprestanem. Aj keď ho už nikdy neuvidím, nevadí mi to. Myslela som si, že dokážem začať nový život. Veď sa mi aj darilo, nemyslíš? Práca, škola, kamaráti ...všetko išlo v pohode. No stále som odmietala fakt, že bez neho nedokážem žiť. Som hlúpa, že som si to myslela...PRETOŽE JA BEZ NEHO NAOZAJ ŽIŤ NEDOKÁŽEM!
Teraz už to viem. Moje myšlienky a spomienky naňho ma dobehli. Neprežijem bez neho. A ak hej, tak nie dlho. Nedá sa to. On je zmysel môjho života. Ja som zmyslom jeho...no prečo je on tak zadubený? Čo ho to vôbec napadlo, odísť?! Je to absurdné, síce sa naňho hnevám, ale keby sa tu zjaví, asi by som sa naňho vrhla. Potrebujem ho. Keď nemám jeho, nežijem....prepáč mi to, denník.
-Lea.