Dear Diary,...

63.

,,Drahá mama!
To som ja, Jason.
Ospravedlňujem sa, že o sebe dávam vedieť až teraz. Je mi ľúto, že som ti spôsobil taký šok a bolesť..." začne čítať pani Taylorová a mne sa tak rozbúcha srdce, že sa musím posadiť... dnes ráno som to našla v schránke (áno, už oficiálne bývam v dome Taylorovcov, v Jasonovej izbe) a nechcela som to otvárať, lebo list bol adresovaný Hellen, tak som počkala na ňu a ona si ho teraz otvorila...neviem, či to vôbec chcem počuť. Čo ak mi to spôsobí ešte väčší žiaľ a zas sa z toho budem dostávať týždeň...teraz môžem byť rada, že už neprerevem celé dni a noci, a trochu som sa vzchopila...
,,Viem, to, čo som spravil a ako som sa zachoval bolo nanajvýš hnusné. Ale chcem to tak. Potrebujem to. Byť sám a snažiť sa začať odznova. Môj život sa začal uberať nesprávnym smerom a ja som to takto cítil. Myslím, že som sa rozhodol dobre..." pokračuje pani Taylorová roztraseným hlasom. Ona sa drží dobre, ja som sa rozrevala po druhej vete...nahlas smrknem a vnímam ďalšiu, menej zaujímavú časť listu.
No potom to príde...
,,Viem, je to hnusné, že som sa nerozlúčil ani nič, ale potom by som už neodišiel. Nemal by som na to silu. Nedokázal by som to.
Ale dúfam, že ma aspoň ty pochopíš...Nemohol som tam ostať. Nemohol som mať pocit, že Chloe už tam so mnou nie je. Viem, je to odo mňa sebecké, ale ja jednoducho bez nej nedokážem žiť. Pomyslenie na to, že tu už nie je, ma zabíja," dočíta túto časť a zlomí sa jej hlas. Na to sa ha rozplačem ešte viac. Utriem si slzy, no nepomôže to. Staré slzy vystrieda rad tých nových. Môj mozog už viac nedokáže vnímať súvislí text, preto začujem už len úryvkov, čo sa mi asi navždy vryjú do pamäte.

,,Potreboval som odísť,"...

,,už sa nevrátim. Nikdy,"...

,,List odošlem v inom meste,"...

,,neželám si, aby si mi ty, alebo hocikto iný odpisovali,"...

,,pokús sa na mňa zabudnúť,"...

,,už  ma nikdy neuvidíš,"...

,,je mi to naozaj ľúto, no je to moje rozhodnutie."

,,bez nej už môj život nemá zmysel"...

,,nemá zmysel,"...

,,zmysel,"...

Tieto slová sa mi stále opakovali v hlave a mne sa zahmlelo pred očami. Prosím, už znovu nie! Už nechcem zaspať!

,,Lea,"

,,Prosím ťa, Lea...no ták, vstávaj!"

,,Lea!" strhnem sa a prudko otvorím oči. Ležím na zemi. Pri mne sa skláňa pani Taylorová. Vydýchne si. ,,Si v poriadku?" pomôže mi postaviť sa.

,,E-...Čo sa stalo?" strasiem sa a príjmem jej pomocnú ruku.

,,Odpadla si. Zľakla som sa. Hrozne. Vieš, keď si bola...noo," nedokončí.

,,Ja viem...prepáčte, že som vás naľakala. Som v poriadku, len sa mi trochu motá hlava. Smiem si spraviť čaj?"

,,Samozrejme, teraz tu môžeš čokoľvek. Toto je teraz tvoj dom. Cíť sa tu ako doma," odpovie. Pristúpim k sporáku a dám variť vodu. Medzitým, ako sa voda varí, si sadnem za stôl.

,,Prečo som odpadla?" napadne mi.

,,Ja...ja neviem, zlatko. Čítala som ten list," slzy sa jej opäť nahrnú do očí. Och áno...Jason! Toto mi naozaj nerob! Stále tomu nemôžem uveriť....
On si naozaj myslí, že som mŕtva? Myslela som si, že mi verí. No on vo mne stratil nádej a zmieril sa z tým, že už sa nezobudím...a potom sa mi stáva toto! Len o ňom počuje a odpadnem. Len tak. Toto nie je normálne...

,,Aha..." poviem len. Zalejem si čaj a vyberiem sa do svojej izby. Je to Jasonova izba, ale mám lepší pocit, keď hovorím, že je moja....

Milý denník!
Je mi hrozne, opäť. Jason poslal pani Taylorovej list. Stáli v ňom vety typu:
- chcem začať odznova
-bez Chloe môj život nemá zmysel
-nechcem veriť tomu, že už tu nie je a tak...
-už ma nikdy neuvidíš...
-nechcem, aby si sa so mnou kontaktovala...
-zabudni na mňa...
Aj tak si myslím, že to napísal svojej mame dosť surovo. Mohol jej to napísať trošku jemnejšie...

On si celú tú dobu myslel, že som mŕtva. On vo mňa prestal veriť. Myslel si, že už nemám šancu a odišiel, lebo nemohol žiť s pocitom viny, že tu nie som. Je to príšerné. On odišiel kvôli svojej blbosti...keby počkal ešte dva/tri dni, zastihol by ma. Nie, on musel odísť tak skoro a teraz je, bohviekde, v presvedčení, že som mŕtva. Čo ak ho už nikdy nenájdem a budeme žiť od seba? To neprežijem...rovnako, ako on.
Och...som nešťastná, denník môj. Len ty si mi ostal.
Buď rád.
-Lea.

~~~

Je to tu! To osudné ráno, kedy mám v pláne ísť po mesiaci (aj nejakých drobných) do školy. Som nadšená, že sa pomaly vraciam do starých koľají, no zároveň mám strach. Strach z niektorých ľudí. Napríklad zo Samanthy. Ona má tú svoju crew a keď sa päť báb postaví proti mne... stále je naštvaná, za to vylúčenie. A hlavne aj za to, že som jej, dá sa tak povedať, prebrala frajera. Nie prebrala, Jason s ňou nikdy poriadne nechodil, no nie som si istá, v akom svetle to vidí jej primitívny mozoček...
A bojím sa aj Arthura. Toho asi ešte viac, lebo predsa len, je to mocný chalan a Jason už ma nemôže chrániť. Jason sa na mňa vykašľal. Nie som si istá, či mu tento podlý čin budem schopná niekedy odpustiť.

Dlho som nad tým premýšľala a prišla som na to, že by bolo pre mňa asi najlepšie, keby začnem žiť zas normálne. Aj keď bez neho, pokúsim sa o normálny život. Viem, už ho asi nikdy neuvidím, no aj tak mu to budem dávať za vinu. Prečo ma opustil? Keby vydržal ešte pár dní, mohli sme byť teraz spolu a boli by sme šťastní. No je to úplne naopak. A ja som sama. Aspoň, že Lucius ide so mnou. Sám sa mi ponúkol. Lucy je chorá (chúďa, má zápal pľúc), takže Lucius sa teraz môže viac venovať mne, ako sám povedal...
Niekto zazvonil...už je asi aj tu! Vezmem si všetky veci a poberiem sa za ním. Otvorím dvere, poriadne ho objímem a starostlivo zamknem. Spomenula som si na Layru. Podišla som k jej búde a potichu som zavolala jej meno. Vyšla z búdy a pozrela na mňa veľkými smutnými očami.
,,Ach, ja viem, moja...aj mne chýba," pohladkám ju a vymením jej vodu. Musím sa mu o ňu starať. A aspoň sa možno zbavím tej fóbie. Už teraz spolu celkom vychádzame. Som rada, trochu mi to, totižto, pripomína. Ako, nie, že Jason vyzerá ako nemecká doga...myslela som tým, že je vidno, že je to jeho pes. Má podobné spôsoby, vidno, že ju vychovával Jason.

,,Tak poďme," vyhlásim a Lucius prikývne. Cestou do školy mu vyrozprávam všetko, o tom, ako sa cítim, o tom liste...

,,To mi je naozaj ľúto, Lea. Och, ako rád by som bol, keby si znovu bola šťastná a usmievala si. Pôsobíš veľmi smutne," povie a starostlivo na mňa pozrie. Pokrútim hlavou.

,,Nie som ani tak smutná, ako sklamaná," vzdychnem.

,,Chápem," odpovie a povzbudivo ma potľapká po pleci. Pri škole ma preberie Emma s Austinom a Lucius sa poberie do svojho pavilónu. Počas dňa ma zastavuje mnoho študentov, dokonca aj učiteľov a prajú mi úprimné sústrasti, že ma ľutujú a blá blá blá. Nikto však nespomenie Jasona. To mi príde divné.

,,Ale, ale. Už opäť v našom svete?" postaví sa predo mňa Samantha s jej riťolezkami.

,,Daj si odchod, Smamtha," zavrčí Emma.

,,Nemala by si sa toľko štvať, prcek to môže vycítiť," škodoradostne sa na ňu Samantha usmeje a obráti svoju pozornosť opäť na mňa. ,,A čo Jason, hm? Ako sa ti žije samej? Priznaj si to...vravela som - nestojíš mu za nič, opustil ťa," povie, no to už ja sa zaženiem a strelím jej takú facku, ako nikto nikdy. Samanthu až trhne dozadu zakolíše na na vysokých opätkoch a spadne na zem. Postaví sa, ublížene  na mňa pozrie, nahnevane pozrie na svoje stúpenkyne, no tie len opatrne ustupujú. Naštvane rozhodí rukami, uštedrí mi jeden vražedný pohľad a narcisticky odkráča. Tie jej pipky za nou bežia ako kurence za sliepkou...to je úroveň! Všetci ľudia okolo na chodbe sa pučia od smiechu  a s obdivom na mňa  pozerajú. Počujem tlieskanie. Otočím sa za zvukom - Arthur. Potom sa pridajú  ďalší a ďalší a nakoniec tlieska celá škola, že krpaňa naložila Samanthe. Nikto sa to predtým neodvážil urobiť...
Hm, čo už...
Ja rada skúšam nové veci!