Dear Diary,...

30.

„Ja si myslím, že ak máš niekoho rada, je ti jedno, ako vyzerá,“ zamyslene povedal, potom pozrel na mňa.
Že ako došlo k takejto téme?  
No...vyšli sme si s malými na prechádzku, no tie sa rozbehli k prvým preliezkam, ktoré uvideli a nám nezostávalo teda nič iné, len si sadnúť na lavičku a dávať na ne pozor.
A ako sme sa teda dostali k téme: ak máš niekoho rád, nezáleží na výzore?
Táto veta, alebo múdrosť, bola vždy všeobecne známa.
Samozrejme, Jason chcel byť za múdreho a veľmi poetického, tak to poznamenal, keď okolo nás prechádzal starší pár, z ktorého žena bola nevidiaca. Muž ju láskyplne držal za ruku a ona mu bola plno oddaná. Bolo naozaj krásne pozerať sa na to. Ale nie príliš dlho, aby si o mne čosi ten pán nepomyslel, že...

„Máš pravdu,“ vedela som, že chcel upútať moju pozornosť, no ja som aj tak odpovedala neprítomne a hľadela som pred seba s úplne inými myšlienkami.

Lucius...Ako sa asi má? Už sme spolu dlho nehovorili. Vravel, že bude mať teraz toho veľa, ale aj tak..musím to napraviť.
Začína mi chýbať ešte viac ako predtým, a to nie je vôbec dobré znamenie. Skôr naopak. Je to predzvesťou slabých chvíľok, depresií, a nekončiaceho plakania a smrkania...
A to rozhodne nechcem. Potom by ma z tých depiek musel dostávať Jason. Aj keď...priznávam, že by sa mi to celkom páčilo.
Ale nie, žartujem.

Možno...

„...tak pôjdeš?“ skúmavo do mňa zapichol oči a ja som ostala v rozpakoch. O čo s jedná, prosím?

„Ehm, čo?“ spýtala som sa s nevinným úsmevom. On len pobavene pokrútil hlavou a zasmial sa.

„Ty si zas úplne kdesi inde,“ poznamenal.                   

Na Jasonovu poznámku som len prikývla. On si  povzdychol, pripravený svoju otázku zopakovať. 

Čo sa ma len mohol pýtať? Chloe, Chloe...   
Čo ak ťa pozýval na rande a ty sa zachovala takto...To by bolo veľmi trápne. Ale že fakt veľmi trápne. Ale nepravdepodobné. Dávam to tak jedna ku desiatim, že ma Jason teraz pozve na rande.
A toto je presný príklad človeka, ktorý má väčšiu fantáziu než mozog...Smutné. 
„Pýtal som sa, či by sme dnes niekam neskočili...chápeš, ako iba my dvaja,“ povedal a jemne sa usmial. „Ja viem, že sa ti to možno zdá, že všetko robím len pre ten náš akože vzťah, ale keby sa dalo, skús si predstaviť, že toto pozvanie vôbec nesúvisí s naším akože vzťahom. Pozval som ťa von ako normálny, veľmi dobrý kamarát,“ dodal. Najprv som si naozaj myslela, že je to ďalší z tých jeho ťahov, ako dokázať rodičom, že sme fakt spolu, ale rýchlo som si to rozmyslela. Toto ma fakt potešilo. Bolo to od neho také úprimné.

„Takže ti to  nenavrhla mama?“ pre istotu som sa spýtala s nadvihnutým obočím.

„Nenavrhla, kľudne sa jej môžeš spýtať. Bol to môj nápad, lebo som si povedal, že by som sa ti za to všetko mohol nejak odvďačiť a takto si aj zlepšujeme ten náš reálny vzťah, takže nevidím dôvod, prečo nie,“ usmial sa. Má nejaký človek na zemi krajší úsmev?

„Zlepšiť si vzťah?“ pobavene som naňho pozrela. Prevrátil očami.

„Vieš, ako to myslím...teraz sme niečo ako dobrí kamaráti,“ pozrel na mňa a ja som prikývla. „No a dá sa ísť aj vyššie, nie?“ nebola som si istá, či sa tento rozhovor uberá správnym smerom, no aj napriek tomu som opäť prikývla. „Tak som si povedal, že by som mohol skúsiť zájsť aj trošku vyššie,“ uškrnul sa. 

No super. Pôjdeme vyššie. Aj tak je to jedno, pretože väčšina ľudí si myslí, že spolu chodíme, ale že by to chcel naozaj zrealizovať? Ešte včera som si zapisovala, že je nad moju ligu. A teraz?
Najradšej by som tie strany vytrhla, ale to nemôžem.
Po prvé, mám svoj denník rada, na to, aby som z neho trhala.
A po druhé, keď raz budem dospelá, budem mať manžela(?) a deti(?), budeme sa na tom spoločne smiať.