Dear Diary,...

54.

Sedím v čakárni a mám pocit, že už tam sedím celú večnosť. Paradox je, že tu sedím asi len hodinu a pol. Tá operácia, ktorú spomínal zdravotník, ešte stále pravepodobne prebieha. Nemám ani poňatia, čo sa deje tam vo vnútri. Kontaktoval som tú paniu, ku ktorej mali dnes ísť. Neviem, či nechytila nejaký záchvat. Prudko dýchala a jediné, čo povedala ,,Ďakujem, že ste ma informovali". Neviem veľa podrobností, podľa toho, čo mi Monči hovorila, viem len, že to je veľmi dobrá kamarátka pani Hillovej. Musel to byť pre ňu obrovský šok. Ani sa jej nedivím, že bola tak mimo. Stále však nemôžem uveriť tomu, že sa to stalo. Stále nad tým premýšľam. Je to pravda? Naozaj sa to stalo? Nie je to len nekonečná nočná mora?

Nie....

Aj keď som celkom kľudný, nedokážem zabrániť slzám, aby stekali po mojej tvári. Cítim sa ako slaboch. Ale mám na to dôvod. Niečo, čo milujem, niečo, čo ma napĺňa, je odomňa vzdialené obrovskú diaľku a ja nemám poňatia, čo zo životom. Čo si bez nej počnem?
Hlavu si skryjem do dlaní, pretože nemám za potreby, aby sa na mňa ľudia pozerali, s výrazom - Čo sa mu, preboha, stalo?...

,,Jason?" nejaká ruka mi pristane na pleci. To je Emma. Zdvihnem hlavu. Vrhne sa na mňa. Riadne silno ju objímem a rozrevem sa na jej pleci. ,,Ani...ani nevieš, ako mi je to ľúto," šepne.

,,Je to moja chyba," hlesnem.

,,Čo to vravíš, za nič nemôžeš. Nesmieš sa z toho obviňovať," snaží sa ma upokojiť. Objavì sa tu aj Austin.

,,Mal som ich odviesť ja. Nemal som ju počúvnuť, mal som si stáť za svojím a nemuseli by sa viesť tým sprostým taxíkom," hnevám sa sám na seba.

,,Nemôžeš za to. Bolo to ich rozhodnutie. A navyše, vraveli mi, že taxikárka za nič nemôže. Auto, ktoré sa valilo proti nim, bolo v protismere a vodič bol ožratý," povie Austin. Môj hnev stúpne ešte viac.

,,Ak ho nájdem, zabijem ho!" zvýšim hlas.

,,Prosím ťa, kľud," šepne mi Emma a snaží sa ma upokojiť.

,,Ja...ja to nezvládam," hlesnem a slzy si opäť nájdu voľnú cestu. Nikdy som nezažil nič horšie, ako toto.

,,Ššš...všetko bude fajn. Chloe bude v poriadku. Jediná to prežila. Je silná," hovorí Emma, no aj ona už plače.

,,Ja viem, len...čo Ellie? A jej mama?" šepnem.

,,Ja viem..." Emma sklopí zrak a Austin ju povzbudivo objíme. Keby som ju aj ja teraz mohol držať v náručí. Dal by som za to čokoľvek. Hocičo na svete, aby tu mohla byť so mnou. Sedieť vedľa, držať ma za ruku a hovoriť mi, že všetko bude dobré. Hocičo....

,,Pán...ee?"

,,Taylor," napoviem mu. Prikývne.

,,Áno. Máme pre vás správy. Aké, to už nechám na vašom uvážení. A je mi neuveriteľne ľúto čo sa stalo," povzbudivo povie. Prikročí ku mne aj Emma s Austinom.

,,Vy ste..." nedokončí doktor.

,,Jej najlepší kamaráti," dopovie Emma.

,,Aha. Áno, tak poďte aj vy," kývne na nich a všetci ho náslesujeme.
Zavedie nás do nejakej malinkej miestnosti, kde je len jeden stôl a štyri stoličky. Usadíme sa a doktor, neviem meno, vytiahne nejaký spis. ,,Takže, pán Taylor, vravíte, že nemá otca a ani inú rodinu, o ktorej by ste vedel?" začne.

,,Nie, Chloe mi spomínala, že o žiadnej inej rodine nevie," pokojne odpoviem a prstami ma ruke si jemne pomasírujem spánky, lebo mám pocit, že mi vybuchne hlava...

,,Aha. Uh, no dobre. A je už plnoletá? Veľmi som ju nevidel, ale podľa vzrastu, tipujem tak na šestnásť, je medzi vami veľký vekový rozdiel?" zaujíma sa.

,,Nie...myslím, že je primeraný. Ja mám devätnásť a Chloe bude mať pozajtra osemnásť," poslednú časť vety vyslovím s ťažkosťami, pretože stále sa mi v hlave mihá to, že je v kóme a neviem, či sa vôbec zobudí...

,,Je mi naozaj nesmierne ľúto, čo sa stalo...
Ale, mali by sme začať od začiatku...
Volám sa Liam Berstain a som poverený zodpovedať všetky vaše otázky," predstaví sa. Už som mal na jazyku prvú otázku, no prerušil ma. ,,A chcel by som ešte vedieť, kto je Lucius...poznáte niekoho takého?" skúmavo sa na nás zahľadí. Odkiaľ o ňom vie?!

,,Áno, Lucius je Lein veľmi dobrý kamarát," odpovie Austin.

,,Ako..." začnem, no musím si odkašľať, lebo môj hlas je...momentálne v dosť divnom stave... ,,Ako ste sa o ňom dozvedeli?" napadlo mi, čo ak Chloe prehovorila...bolo by to...perfektné! Ďalšia nádej...

,,Našli sme nejaký denník, predpokladá sa, že patrí jej. Sedia údaje o vás," ukáže na mňa. ,,A aj o vás," ukáže na Austina a Emmu a očkom zazrie na Emmine brucho.

,,Nehrabali ste sa jej tam, dúfam..." poviem a podozrievavo prižmúrim oči.

,,Nie! Iste, že nie. Len som sa snažil nájsť mená...fajn, Luciusa by ste mohli tiež informovať, aj on bude určite chcieť vedieť nejaké veci," dodá.

,,Lucius je aj s priateľkou na víkend preč. Vráti sa až v utorok," povie Emma.

,,V tom prípade, počúvam vaše otázky," pohodlnejšie sa usadí a prebieha pohľadom odomňa, ku Emme a Austinovi.

,,Jason, je to na tebe," vyhlási Emma a ja sa zhlboka nadýchnem.

,,Bude v poriadku?" jediná otázka, ktorá ma poriadne zaujíma.

,,To nikto nevie. Operácia sa vydarila, všetko je fajn, no je stále v kóme a kto vie, kedy a či sa vôbec preberie," odpovie a moja nádej je zas tam, kde bola predtým. Skloním hlavu.

,,A...kedy k nej môžem ísť?"

,,Najskôr zajtra. Potrebuje kľud."

,,Dobre, a čo sa vlastne stalo? Čo zapríčinilo nehodu?" spýta sa Austin, asi si chce overiť svoje teórie.

,,Opitý vodič vošiel do smeru osobného vozidla a nastala havária. Taxíkárka nemohla nič robiť. Celé to bola len nešťastná náhoda," odpovie.

,,Doriti," šepnem. Zas mám taký pocit, že keby som ich viezol ja,  nič by sa nestalo a všetci by sme boli šťastní. Teraz nie je šťastný nikto, len ja sa trápim. Ellie a pani Hillová nás už pozorujú zhora. A Chloe...tá je niekde medzi a nevie, ktorou stranou sa vydať...

,,Jason," prísne na mňa sykne Emma. Ja za to nemôžem! Potrebujem sa nejak zbaviť toho tlaku, čo na mňa pôsobí a najlepší spôsob je dostať to zo seba. Tak nech sa nesťažuje.

,,Máte ešte nejaké otázky?" pozrie na nás Liam. Pozriem ma hodiny: 18:44. Pravdepodobne už mu končí smena a teší sa domov.

,,Ehm...aká je pravdepodobnosť, že sa z toho dostane?" vydám zo seba.

,,Menšia, ako polovica," vzdychne doktor a vychádza z miestnosti. My ho poslušne následujeme. ,,Môžte tu ostať, aj celú noc, kľudne, len dbajte na pacientov," týmito slovami sa s nami rozlúči.
Celá moja existencia sa zrútila, len čo som počul odpoveď na moju otázku. Menšia ako polovia... to nie je možné. Nič z toho nie je pravda! Nič sa nedeje, všetko je v poriadku.

Prečo sa to všetko muselo posrať? Bez nej môj život nemá zmysel. Pôjde ona, pôjdem aj ja, bez srandy. Nikdy by som nečakal, že toto poviem, ale je to tak. Bez nej sa mi neoplatí žiť. Tých päťdesiat rokov bez nej. Sám, alebo po boku nejakej inej, ktorú by som ani nemiloval. Je to absurdné... to sa mi ani žiť neoplatí...

,,Jas," oloví ma Emma. S očami plných sĺz na ňu pozriem. ,,Ona to zvládne," potľapká ma po pleci. ,,Poznáš ju, nevzdá sa len tak ľahko. Nenechá si ujsť perfektný život strávený s tebou. Neboj sa, bude bojovať do poslednej chvíle," objíme ma. Bodaj by. Ale Emma vie naozaj dobre povzbudzovať ľudí. Pomohla mi. Je mi lepšie. Malá iskierka nádeje vo mne opäť horí.  Len čo budem môcť, pôjdem za ňou a budem tam s ňou dokedy bude potrebné...
Ona to dokáže. Musí bojovať!
Musí...