Dear Diary,...

13.

Skončili sme skôr, tak ako povedal Lucius.
Teraz sme mali namierené...ja vlastne ani neviem kam.
Jednoducho sme sa len prechádzali.

„Kam ideme?" spýtala som sa nakoniec. Dalo sa očakávať, že nevydržím dlho potichu.

„Ja neviem. Veď je to jedno, nie?" usmial sa. Prikývla som a úsmev som mu opätovala.
Kráčali sme smerom zo školy, keď som zrazu zbadala nejakú drobnú brunetku, ktorá sa k nám o dušu náhlila.
Už som ju niekedy videla v škole, no nepoznala som ju osobne.
Pribehla k nám, respektíve k Luciusovi a na tvári sa jej pohrával nadšený úsmev.

„Boli ste super. Aj ja by som sa veľmi rada v budúcnosti venovala zdravotníctvu, ale neviem, či na to mám...
Mimochodom, som Lucy." podala ruku najprv mne a potom Luciusovi.

„Teší nás. A neboj sa...máš rovnakú šancu, ako všetci ostatní," podporil ju, ale videla som na ňom, že nemal náladu baviť sa s nejakým cudzím dievčaťom. Venoval mi krátky, no zato veľavravný pohľad.

„Hej? To by bolo úplne super! Inak, ste úplne nádherný pár. Ste spolu, nie?" usmievala sa a pozerala sa na Luciusa (na môj vkus) až veľmi dychtivo. Už som jej išla protirečiť, že spolu nechodíme, no Lucius ma predbehol.

„Áno, ďakujeme. Vieš, teraz sa dosť ponáhľame, takže ak by ti to nevadilo..." nenápadne sa jej snažil zbaviť. Takže oddnes sme oficiálne spolu.

„Ach, jasné. Ešte sa uvidíme," hodila naňho úsmev ako zamilovaná fanúšička a odišla.

„Uff. A áno, spravil som to, čo mi prvé napadlo. Dúfam, že sa jej aspoň na chvíľu zbavím. Je milá, ale sakra otravná!" vydýchol si pobavene.

„To teda áno. A inak, už ma môžeš pustiť." naznačila som mu a kývla hlavou k jeho ruke, ktorá bola stále položená na mojom páse.

„Snáď sa ti to nepáči?" zaškeril sa.

„To nepopieram. Len sa mi nepáči, keď sa správaš, ako drzý fagan z ulice...keď sa snažíš správať ako Jason. Ty si jednoducho milý a dobrosrdečný chalan, ktorého mám rada, takého, aký je," nečakala som, že mu to poviem tak náhle. Ale naozaj, jeden Jason stačí. „Nechcem, aby si sa snažil správať ako on len preto, že vidíš, ako ma to proste priťahuje. Áno, neviem, možno moje skryté ja ide po drsných chlapcoch, ale ty si taký jedinečný, že sa nemusíš snažiť správať tak, ako Jason," pokračovala som a pozerala som sa mu do očí najúprimnejšie, ako som vedela. Pousmial sa.

„Vieš, vždy som videl, ako sa naňho pozeráš. Nevedel som, čím to bolo. Možno tvoje skryté ja naozaj existuje," zasmial sa.

„Samozrejme, že hej. Inak by som na Jasona ani nepozrela," zavtipkovala som. Napätá atmosféra sa pomaly strácala. „Inak Lucius, niekedy zavolaj tú Lucy von. Budete si rozumieť, keď ju trošku skrotíš. Je milá a pekná," zmenila som tému.

„Nie ako ty." šepol.
Ach, presne tomuto som sa snažila vyhnúť. Presne pre toto som sa nechcela baviť s chalanmi a celkovo s nikým. Chalani nedokážu byť len kamaráti. Po chvíli sa to v nich zlomí. Vždy je to tak. A teraz za mňa hovoria skúsenosti, nie romantické príbehy, na ktorých som v puberte bola závislá.
Vzdychla som si. „Ale...vieš aký je môj názor na vzťahy? Rovnaký, ako ten tvoj. Možno je milá a pekná, ale ja som rád, že mám teba za najlepšiu kamarátku a žiadnu inú nepotrebujem," usmial sa.

„Je to na tebe. Ja len nechcem, aby si zanedbával svoje šťastie kvôli mne. Ak sa ti páči, do toho. Lebo vieš, čo sme si povedali úplne na začiatku," pripomenula som mu. Žiadne záväzné vzťahy, sme len kamaráti.
Lucius posmutnel, no snažil sa to zakryť slabým úsmevom.