Dear Diary,...

58.

Jason:

Milý Mončin denník!
Odvtedy, čo mala Chloe menšiu zástavu srdca, ubehlo päť dní. Doma som ešte ani nebol, mama už chytá nervy, že sa musím vyspať a poriadne najesť, lebo aj mňa trafí šľak. Lenže ja nechcem...kľudne, nech si ma aj trafí, ja sa od nej nevzdialim. Už ma boli aj pozrieť dokonca aj s Layrou, ale ja si stojím za svojím. Doktor vraví, že zmeny zatiaľ nie sú poznať a jej stav je stále rovnaký. Aj teraz pri nej sedím, držím ju za ruku, a potláčam žiaľ a smútok, ktorý ma prenasleduje na každom kroku. Neviem, ako mám nazvať môj momentálny stav, ale je to na hovno. Celý môj život sa čím ďalej tým viac uberá nesprávnym smerom. Chloe je stále chladná ako socha. Neviem, čo mám robiť. Snažím sa byť s ňou, snažím sa jej pomôcť čo najviac sa len dá, ale...
JA UŽ NEVLÁDZEM! NEVLÁDZEM SA POZERAŤ NA JEJ NEHYBNÉ TELO, KTORÉ SA ROZHODUJE, ČI MÁ OSTAŤ ALEBO RADŠEJ ANI NIE!
NEVLÁDZEM SA POZERAŤ NA TIE ZRANENIA, ČO MÁ PO TELE. SOM ÚPLNE NA DNE! BEZ NEJ SOM STRATENÝ V TOMTO SVETE PLNOM NESPRAVODLIVOSTI! JA JU CHCEM SPÄŤ!!!
Ale mám strach, že už je neskoro.... priveľmi neskoro. Viem, mal by som byť pozitívny, ale ako, keď to nejde. Nedokážem sa zbaviť tých hnusných negatívnych myšlienok, ktoré kúsok po kúsku zaberajú celú moju myseľ! Lucius tu chodí každý druhý deň, Austin tu bol len raz...sviniar...
Emma tu za ňou chodí každý deň ...no a ja... ja som tu stále...už týždeň som zavretý v tejto hnusnej budove... len a len kvôli nej, pretože ju milujem a nechcem ju stratiť...no ako som už povedal - Bojím sa, že už je neskoro...
Jason.

,,Chloe...si už dospelá...už hodinu aj štyri minúty...škoda, že nemôžeš oslavovať ten úžasný pocit," prihovorím sa jej. A čo ona na to? Len bezvládne leží a jej duša sa potuluje, bohviekde. Alebo inak...jej telo bezvládne leží a ona sa potuluje niekde, kde ju nikdy nenájdem. Jedine, že by som sa vybral za ňou. Ale ani to ma nejak extra neláka. ,,A mal som ti po Emme odkázať, že dnes sa nezastaví, pretože je jej zle...už opäť...ale veď, má na to dôvody, hádam ti to nevadí," vyslovím ďalšiu vetu do vzduchu.  Nepočuje ma...akoby aj mohla?! Je v kóme, do riti! Nepočuje ma a ani ma počuť nebude. Jej stav je stále rovnaký, nezlepšuje sa. Je na tom presne tak, ako keď ju priviezli... nemá to zmysel!
Nie je žiadne - Počuje ťa, bav sa s ňou...
Nič také. Len jej bezmocné telo a myseľ, ktorá je úplne mimo tohto sveta... a je len malá pravdepodobnosť, že sa jej uráči prebrať sa. Ja viem, nezáleží to len na nej, ale...v podstate záleží...
Bavil som sa tu s ňou ako idiot, aj keď ma nepočuje. Nepomohlo jej to a ja som tu strávil celý týždeň? Prečo som sa s tým už nezmieril?
Asi preto, že ju milujem a mal som nádej. Chcel som veriť. Nechcel som sa s tým zmieriť...

Nasrane som vstal zo stoličky a rýchlym krokom opustil nemocnicu. Cítil som zmätené pohľady okoloidúcich. Nezvládol som ten tlak a aj keď som Chloe sľúbil, že nebudem, zapálil som si. Konečne! Vydýchol som dym a pobral sa domov.

~~~

Chloe:

Niečo mi zapísal do denníka, nečítal to, len som počula, škriabanie pera a následné zaklapnutie denníka. Potom mi rozprával o mojej dospelosti...ach... je to hrozné.
Ale som zmätená, pretože potom nastalo dlhé hĺbavé ticho, potom sa náhle postavil a opustil ma. Bolo to tak náhle, že som to takmer ani zaregistrovať nestihla...
A čakám naňho. Stále čakám, ale nevracia sa. Mám strach. Čo ak ho to už prestalo baviť? Čo ak už stratil nádej? Bola by to všetko len moja vina....JE TO VŠETKO MOJA VINA! JA SA NEDOKÁŽEM PREBUDIŤ...JE TO NA MNE, ALE JA NEVIEM, AKO! Nerada to hovorím, ale...chcem sa buď hneď teraz prebudiť, alebo rovno umrieť...

~~~

*O dva týždne neskôr...*
Jason:

Za tie dva týždne sa nič nezmenilo. Teda, u Chloe sa nič nezmenilo...jej stav je stále ako na začiatku. Som úplne mimo. Ja som sa dosť zmenil. Predtým by som dal do úst maximálne jednu cigaretu, no teraz ide jedna za druhou...a už tam ani nespávam. Spávam doma, v kľude, ale mama a moje okolie si aj napriek tomu myslí, že mám depku. Kto by na mojom mieste nemal? V nemocnici aj napriek žiaľu a beznádeje trávim každý deň dve hodiny. Nerozprávam sa s ňou, len pri nej sedím a obzerám si ju. Pozerám sa na ňu, aká by mohla byť krásna, keby sa trochu usmiala...
Aká by mohla byť krásna, keby žila....čo všetko by ešte mohla zažiť...
Aká by mohla byť krásna...v svadobných šatoch.
Ale to všetko si len predstavujem, keď sa pozerám na jej telo, ktoré už tri týždne leží bez pohnutia...
Zapálim si ďalšiu cigaretu a špak z tej predchádzajúcej zadupem do zeme. Som vystresovaný, zle spávam, každý zvuk, každé slovo sa mi opakuje v hlave...asi potrebujem pokoj. Mal by som sa zbaliť a niekam vypadnúť. Zmeniť si meno a začať nový život. Doteraz mi život uštedroval rany a boje, ktoré som musel zvládať...no niektoré  sa proste nedajú vyhrať... nevládzem! Idem preč. Nikomu nič nepoviem, bez slova sa vytratím, ani odkaz na seba nenechám a časom sa na mňa zabudne. Možno že aj ja časom zabudnem na Chloe. Teraz už neverím...
Už nemám ani malilinkú iskričku nádeje...neverím. Ona sa poberie za svojou mamou, otcom a Ellie a ja začnem nový život. Nikomu nebudem chýbať...veď čo som ja v tomto živote dokázal? Akurát tak hovno...nikto ma nepotrebuje...možno Chloe, no tá by musela najprv žiť...
Nemá to zmysel... mama s Vanessou sa cez to nejak preklepú a bude im dobre aj bezo mňa. Emme chýbať nebudem, Austina mi bude asi najviac ľúto, no inak mi to je jedno... už teraz mi je všetko jedno...nemám nádej...mám pocit, že už...že už je aj tak všetko stratené...držia ju na prístrojoch už tretí týždeň a bez odozvy... nemá to význam. Akurát sa, chúďa, trápi. Bol by som radšej, keby ju nechali ísť a nie sa trápiť. Milujem ju a navždy ju milovať budem a chcem pre ňu len to najlepšie...hlavne aby bola ona šťastná. Na ničom inom mi teraz už nezáleží...

Posledný raz som ju bol pozrieť, pozrel som sa jej do tváre a vtisol jej posledný bozk na čelo. Posledný raz som sa na ňu pozrel a odišiel som...