Dear Diary,...

75.

22:22
Zvláštny čas, ozaj...v poslednej dobe sa mi stáva, že keď sa random pozriem na hodiny, je tam presne takýto čas...znamená to niečo?
Asi divná otázka, ale ja neviem, mne to príde, akoby mi to niekto nastavuje zámerne...
Áno! Už som na to prišla!
Ten Čas mi to robí naschvál! On sa proti mne spikol!
Dobre, dosť šialenosti...
Mám pre teba novinku... s Jasonom sa dnes niekam chystáme...akože, len my dvaja. Síce viem asi, kam nás osud zavedie, ale nechám sa prekvapiť, čo vymyslel. Som zvedavá, či tá lavička, na ktorú sme chodievali, ešte žije. Nie je tomu zas až tak dávno...
A ďalej, neviem, čo mám od toho očakávať...s Jasonom sme sa už (dá sa povedať, že) udobrili, no neviem, kde budú dnes naše hranice... stále sa do toho dostávam, ale myslím, že už som pripravená. Ale mám strach. Po takej dobe...byť s ním niekde sama...dobree, teraz to vyznelo, ako keby som sa ho bála, no nie je to tak. Jeho by som, mimochodom, dokázala spacifikovať rovnako ako Arthura (ok, to bolo precenené...proti Jasonovi nemám žiadnu šancu...). Ja mám strach len z toho, že sa nebudeme mať o čom baviť...to bude tá najtrápnejšia situácia. Ale ako som už vravela - musíme si k sebe opäť hľadať cestu...drž mi dnes palce! Budem ich potrebovať...ďakujem, si zlatý.
S láskou, Lea.

~~~

Som pripravená ísť!...von s Jasonom. Juj, to je ako pred rokom, keď sme sa spoznávali...viem, ešte to nie je rok, ale už tomu tak bude zachvíľu. Neuveriteľné, však? Čo sa za ten celý rok stalo...koľko sme si toho preskákali...až sa mi chce plakať. Ale nebudem! Už nikdy nechcem plakať zo smútku...už bolo dosť. Dnešok bude skvelý...musí byť! Jason a ja sa pomaly k sebe dostávame, každý deň spolu trávime veľa času, či už niekde vonku, s Layrou, alebo len ticho zavretí v izbe...podstatné je, že sme spolu... síce len ako veľmi dobrí priatelia, ale aj tak. Mám pocit, že dnes je tá chvíľa, kedy by sa malo čosi zmeniť. Fuu. Neviem sa dočkať. Máme ísť až o hodinu...to nevydržím... vybehla som z mojej izby a namierila si to do tej jeho. Ani som neklopala, len som vstúpila dnu. Ležal na posteli, no nespal. Pozrel na mňa spýtavým pohľadom.

,,Čo mám robiť? Nudím sa..." podídem k nemu a nechám svoje telo spadnúť na postel. Zasmeje sa.

,,To vidím," poznamená.

,,Idem sa nasťahovať k tebe," vyhlásim. ,,A beriem si tvoju postel!"

,,A kde budem akože spať ja?" pobavene sa na mňa pozerá.

,,Na tvojej posteli?" odpoviem otázkou.

,,A to akože s tebou?" uškrnie sa.

,,Problém?" nadvihnem obočie a sledujem jeho úškrn.

,,Žiadny. Poď.  Kľudne aj teraz," potľapká na miesto vedľa seba. Pokrútim hlavou.

,,Bože! Prečo som si ja zaslúžila takého idiota?" poeticky zalomím rukami pozriem dohora.

,,Taký Arthur by padol lepšie, že?" poznamená. Zamračím sa. 

,,Ako..." nedokončím.

,,Včera tu bol. Keď ma ale uvidel, chcel zdrhnúť. Povedal, že sa ti chcel ísť ospravedlniť, ale som priveľmi žiarlivý, takže som ho poslal do p...kelu," dokončil a ja som sa smiala. Viem si predstaviť ten jeho zdesený face, keď uvidel Jasona stáť vo dverách.

,,Aspoň, že si to priznáš... a Arthura mi ani nespomínaj radšej...kým si tu nebol, prihodilo sa toho dosť..." poznamenám a on nadvihne obočie.

,,Si ma podvádzala?" uškrnie sa.

,,Vieš, Jason...keby teba chcem s niekým podvádzať, určite si nevyberiem niekoho, ako je Arthur..." zamrmlem, na čo sa on zasmeje.

,,To rád počujem," usmeje sa takým presladeným úsmevom, až mi je do smiechu. Ľudia, ešte ste nevideli väčšiu opicu, ako je Jason. ,,No čo ste robili, kým som tu nebol?"

,,Párkrát som mu vrazila a potom som ho v reštaurácii, kde pracujem, kopla medzi nohy tak, že sa budem diviť, ak niekomu ešte spraví dieťa," poviem úplne vážne, no Jason chytí poriadny záchvat smiechu.

,,Počkať...to fakt?" smeje sa a ja len prikývnem. ,,Kde pracuješ?" spýta sa, keď ho to prejde.

,,V jednej pizzerii," odpoviem a on prikývne. ,,A tam pracujem s takým chalanom, ktorého som tiež poslala do riti," poznamenám a on na mňa vyvalene pozrie.

,,A to od teba čo chceli prosím ťa, keď si im takto dala?"

,,Nevedeli pochopiť to, že mne stačilo, keď si odišiel ty a nemala som sily na ďalší vzťah..." poviem.

,,Prepáč..." zamrmle.

,,Už...už to nechcem viac riešiť, sme v pohode, fajn?" sklopím zrak. Chytí ma za ruku a prikývne.

~~~

S

om si mohla myslieť...len čo začalo zapadať slnko, vybrali sme sa von. Už som presťahovaná späť u neho. Neviem, či ešte nie je skoro...každopádne, aj keby, je mi to jedno. Viem, aký sme mali vzťah predtým, viem, ako sme spolu vychádzali a nemyslím si, že by bolo zlé urobiť takýto ,,krok".
Späť k téme! Ako som si mohla myslieť, kráčali sme smerom k našej lavičke. Aspoň sa mi vybavia krásne spomienky na toto miesto. To boli časy! A verím tomu, že ešte aj budú...

,,Zvládaš?" uisťuje sa Jason, keď lezieme na kopec, na ktorom sa lavička nachádza.

,,Zasa ako...nie som z cukru," sarkasticky odseknem. Zasmeje sa, no vzápätí začne kašľať. Zľaknem sa. ,,Jason?" vyľakane mu pozriem do očí. Najprv som mala chuť uťahovať si z neho, že kto tu nevládze, no keď som sa naňho pozrela, prešlo ma to. Toto nie je obyčajný kašeľ typu: Ehm, ehm, zabehlo mi...
Toto je niečo iné. A ja zrejme aj tuším, čo...

,,Som..." zakašle. ,,V pohode, len... mi zabehlo," povie. Jasné, ehm,ehm zabehlo mi - najlepšia výhovorka, myslela som si.

,,Že ty si fajčil?" hlesnem. Smutne sklopí zrak, no neodpovie. Vylezieme na ten kopec a usadíme sa na našu lavičku. Prisuniem sa bližšie k nemu. Rukou ma oblapí okolo pliec a prisunie si ma tak blízko, ako to len ide.

,,Prepáč, Monči. Bol som na dne. Musel som. Pomáhalo mi to, necítil som sa taký bez života. Priznávam, že som fajčil veľa, ale...už nebudem. Pre teba," pozrie na mňa veľkými modrými očami. Tie ma dokážu obmäkčiť stále. Ale sú prenádherné. Tak krásne modré oči ste jakživ ešte nevideli.

,,Sľubuješ?"

,,Sľubujem."

Sedeli sme tam asi polhodinu a sledovali západ slnka. Opretí jeden o druhého. Bol to úžasný pocit. Mala som pri sebe niekoho, na kom mi záleží. Niekoho, za koho by som položila vlastný život. Cítila som sa šťastná. S ním, pretože bez neho môj život nie je...mala som možnosť to zažiť a už to nehodlám nikdy zopakovať. Už mu nikdy nedovolím odísť odo mňa ani len na dva metre! Aj keď pôjde bárs aj na záchod, pôjdem s ním. Dobre, Lea! Dnes si ti ide. Bol to vtip ľudia, dobre? Samozrejme, že ho nechám v kľude na tom záchode samého...chcela som tým len naznačiť, že už mu nedovolím odísť. Nikdy. Na to ho až priveľmi milujem. Všetky chvíle prežité s ním sú uložené v mojej hlave a denníku, ktorý mi bude až do smrti verným kamarátom...
A všetky chvíle, ktoré sme spolu prežili, si teraz pripomíname tu, na tejto starej, počasím poznačenej lavičke, ktorá naše spomienky a krásne chvíle naveky uchová.

,,Jason?" ozvem sa. Odtrhne pohľad od oblohy a pozrie mi do očí. ,,Čo teraz s nami bude?" spýtam sa. Usmeje sa.

,,Čokoľvek si želáš," odpovie.

,,Aj keby to je veľké želanie?"

,,Aj keby to je to najväčšie želanie," dopovie, no to už moja ruka putuje na jeho zátylok a ja sa nakláňam k jeho perám. Jason využije situáciu, jemne ma chytí okolo pása a nežne spojí naše pery. Opäť sa vo mne prebudia staré-nové spomienky.  Všetky chvíle prežité s ním sa mi budú pred očami vynárať celý život. A najlepšie je, že ten život prežijem s ním a tých zážitkov bude mnohokrát viac.
Čo viac si želať?
Jasonove pery na tých mojich...
Ja si len vychutnávam túto chvíľu, akoby mala byť posledná. Lenže to ani zďaleka nie je!