Dear Diary,...

53.

JASONOV POHĽAD:

Už sa teším, keď ju znova uvidím. Dnes ma takmer dojalo, ako za mnou prišla, celá mokrá a vrhla sa na mňa. No dobre, tak možno ja na ňu, ale to nevadí. Je taká krehunká, bojím sa, aby som ju nerozpučil. A ten jej bohovský úsmev... fuu. Som si na milión percent istý, že sme pre seba stvorení. Ona je môj život. Bez nej nie som nič. Milujem ju tak, ako sa len dá. Bol by som pre ňu schopný spraviť čokoľvek. A to si poviete - cha!
Veď pred rokom si bol len kretén, čo sa zapodieval s takými ľuďmi, ako je Samantha. Ale sami vidíte, ako sa ľudia menia. Ja dokážem milovať. Ale iba ju. A už navždy. Keď ju pri sebe nemám, mám taký pocit, akoby mi chýba podstatná polovica mňa. Až takto hlboko som to toho spadol. Som v tom až po uši. A ten jej denník... je s ním taká roztomilá...
Fajn, ale už dosť... mohol by som ísť robiť ... Čo?!
Neviem, idem za mamou, či nepotrebuje pomoc.

Nie, nepotrebuje. Ona ju nikdy nepotrebuje....
Asi si pôjdem do hlavy natlačiť fyziku, mal by som si opraviť tú jednu štvorku. Aj tak nemám čo robiť.

Okey, na fyziku bunky fakt nemám...jediné, čo viem, je že W je označenie pre prácu... Úbohé, na to, že  som na konci tretieho ročníka gymplu...Tak ale fyzik nebudem, takže mi je to jedno. A ani Chloe nejde fyzika, takže mi nemôže vyčítať, že mám zlé známky.
Okey, už som dosiahol bod maximálneho nudenia sa, takže asi idem za Layrou. Austina obťažovať nechcem, lebo ten je so svojou super frajerkou, ktorá mu porodí za pár mesiacov decko... áno, bavíme sa o mojej sesternici...

Vyjdem von. Už neprší! Konečne... Layra ku mne nadšene pribehne a začne po mne skákať. ,,Prestaň!" odpískam ju, lebo naozaj nie je príjemné, keď sa po vás začne liepňať šesťdesiat kilové hovado. A navyše, so zablatenými labami. A to som si myslel, že som
tie rifle pral...asi som na omyle...
,,Prečo sa ťa Monča tak bojí?" položím otázku, ktorá bola vlastne smerovaná psovi, ale lepšie povedané, do vzduchu, pretože moja doga nevie rozprávať.

Škoda...

Možno ju desí tvoja veľkosť. Alebo to, že si pri tebe pripadá ešte oveľa menšia. Alebo ju proste desí, že si pes a ona má proti psom prirodzenú averziu, ktorú neviem, či sa mi niekedy podarí odstrániť...
Layra mi donesie paličku, ktorú našla niekde v záhrade, prepokladám. Vezmem ju do ruky a hodím jej ju takých dobrých päťdesiat metrov, aby jej dlhšie trvalo, kým mi ju prinesie späť. Zatiaľ vytiahnem telefón a pozerám, či nie je online niekto, kto by mohol so mnou niekam skočiť. Nie je...

Mal by som sa ísť schovať. Samantha prechádza okolo môjho domu zvodnými pohybmi a ja som si na sto percent istý, že nie je náhoda, že sa tu takto objavila.

,,Jéj, zlatá. Ty máš odkedy psa?" oprie sa o plot a predkloní sa, čím zvýrazní výstrih až po...neviem kde. Prevrátim očami. Ja sa jej asi nikdy nezbavím, že?

,,Hej mám. A už asi päť rokov," podotknem a ona  ostane zarazená.

,,Aha. Nevšimla som si ju nikdy," nedá sa.

,,To asi preto, že som ťa k sebe nikdy nezobral a aj keby, stavím sa, že si ju nevšimneš, lebo máš dosť práce s obzeraním samej seba," vypľujem na ňu a ona opäť očervenie. Och, ako ju ja len neznášam. Viete, aké skvelé bolo, keď odišla preč z tohto mesta? To boli časy...

,,To...nie je pravda. Jason a aby si vedel, ja mám priateľa," povýšenecky nadhodí. Zasmejem sa. Tak ten musí byť slepý a aj hluchý. Okey, aj ja som bol, to priznávam, ale vy viete, že som s ňou bol len kvôli otcovej dohode.

,,Super, Samantha. Chceš, aby som ti zatlieskal?" poznamenám s riadnou dávkou sarkazmu.

,,Si hrozný. Neznášam ťa! Neviem, ako som s tebou mohla byť!" dupne si a odkráča. Tak to sme dvaja. A podľa mňa, žiadneho priateľa nemá. Maximálne imaginárneho.
Zazvoní mi telefón. Chloe. Zdvihnem to.

,,Áno, Monči?" ozvem sa.

,,Dobrý deň, tu záchranná zdravotná služba, vy ste Chloein priateľ?" ozve sa hlas, ktorý nepoznám. Zľaknem sa, ale na svojom hlase nedám nič poznať.

,,Ehm, áno. Stalo sa niečo?"

,,Prosím Vás, rýchlo sa dostavte do miestnej nemocnice a zoberte so sebou aj jej zvyšnú rodinu," povie hlas, no to ja už som úplne niekde inde...do prdele!

,,Pane?" hlas pokračuje.

,,Prepáčte... ona už inú rodinu nemá, teda okrem mamy a Ellie, ktoré by mali byť s ňou," odpoviem. Hlas si vzdychne.

,,No dobre. Tak sa tam čo najrýchlejšie dostavte, prosím," dodá a položí.
Oh, do riti...

,,Doriti!" vykríknem tak nahlas, že to musela počuť minimálne celá ulica. Mama sa vykloní z okna.

,,Jason, si v poriadku, čo sa deje?"

,,Mama, stalo sa niečo. Chloe. Volal mi nejaký záchranár z jej mobilu, že sa mám ihneď dostaviť do nemocnice," hlesnem a slzy sa mi začnú vlievať do očí. Mama na mňa zhrozene pozerá.

,,Tak bež! Utekaj" vydá zo seba a počujem na jej hlase, že to tiež nezvláda.
Nasadnem do auta a nepovolenou rýchlosťou sa ženiem k nemocnici.
Zaparkujem.
Nemocnica z vonku vyzerá úplne pokojne. Bodaj by to tak bolo aj vnútri. Vybehnem k recepcii.

,,Prosím vás. Som priateľ Chloe Hillovej, je tu niekde?" zadýchane pozriem na tetku.

,,Áno, choďte hore, druhé poschodie. Tam vám povedia, čo a ako," povie a ja neváham a rozbehnem sa na určené miesto. Pred miestnosťou sedemnásť je obrovský zhon. Mám čo robiť, aby som nespanikáril.

,,Vy! Ste Jason?" osloví ma hlas, ktorý na mňa hovoril cez telefón. Ako vie moje meno? Pravdepodobne z kontaktov v Chloeinom mobile.

,,Áno," odpoviem a podídem bližšie k nemu.

,,Mám pre vás zlé správy," začne. Moje srdce začne byť asi ako vtedy, keď som prvýkrát okúsil pery Chloe Hillovej. Na tej párty. ,,Stala sa autonehoda," pokračuje. Zahryznem si do pery. Modlím sa, aby všetko bolo v poriadku. ,,Taxikárka vbehla do protismeru a prudko sa zrazila s protiidúcim autom," povie.

,,Doriti," hlesnem.

,,Bola na mieste mŕtva, no stopy alkoholu ani iných návykových látok sa nenašli. Usudzujeme, že to bolo z nepozornosti," povie. ,,Takisto aj matka tých dievčat. Sedeli vpredu, náraz bol silný, mali smolu. Tá najmenšia to...
tiež, ľutujem, neprežila, lebo na sebe nemala bezpečnostný pás," pokračuje a ja sa musím oprieť o stenu, lebo sa mi motá hlava. Toto je určite len sen. Za chvíľu sa zobudím a všetko bude tak, ako má. ,,A tá vaša priateľka..." začne. Prosím! Prosím, Bože, o zmysel môjho života ma nesmieš pripraviť! Neprežijem to! ,,...je v kóme. Má mnohé vážne poranenia, práve teraz prebieha jedna z operácií. Nevieme, či sa z toho dostane. A ani nevieme, ako dlho v kóme bude a či sa preberie. Je nám to veľmi ľúto," dodá a vzdiali sa odo mňa. Zrútim sa na zem. Jej rodina...je...preč. A ona sa už možno nepreberie!

Prečo ja? Prečo ona? Boha, prečo si si vybral ju? Milé dievča, ktoré toho mohlo toľko dokázať! A dokázala udrživať pri živote obyčajného bezcharakterného idiota, ako som ja. Prečo?  Čo komu urobila? A jej mama? A Ellie? Všetko láskavé múdre ženy, ktoré si nezaslúžili takýto osud.

Ale ja v Chloe verím! Verím v jej silu! Ona sa z toho dostane! Musí! Aspoň kvôli mne. Viem, že už prišla o dosť, ale... ona to zvládne! Budem pri nej dovtedy, kým sa neprebudí!

Doriti! Aj tak tomu stále nemôžem uveriť. Ona...moja malá fialka. Môj krpatý mončičák je na kilometre vzdialený od tohto sveta. A láskavá pani Hillová je už tam hore, debatuje s mojím otcom a jej mužom o svete, čo je nové. A Ellie, chúďa, len päť rokov mala možnosť užívať si tento svet. Malá princezná.

Nemôžem si pomôcť, rozplačem sa. Som silný (sebavedomý) muž, no teraz som to fakt už neudržal. Život jedinej osoby, ktorú milujem, visí na vlásku a neviem, čo si počať. Jediný spôsob, ako jej môžem pomôcť, je zostať pri nej. A presne to urobím! Len čo ma tam za ňou pustia. A ja už ju neopustím, až kým sa nepreberie!