Dear Diary,...

9.

„Takže si jedináčik?“ pokračovala som v rozhovore s mojím novým kamarátom Luciusom.
Najprv som si myslela, že Louis je fajn prezývka, ale neskôr som si uvedomila, že sa mi vlastne Lucius páči viac.
Vždy si predstavím blonďavého Luciusa Malfoya z Harryho Pottera, ale keď sa mu pozriem do tých prenikavých zelených očí, vidím niekoho, koho poznám už od detstva. Samozrejme, je to len pocit, keďže sa poznáme asi hodinu.

„Hej. Čo ty?“ pozrel na mňa a podišli sme k ďalšiemu vchodu.

„Mám sestru. Malú. Má päť.“ povedala som.

„Tak to musí byť super. A čo vaši?“ milo sa spýtal.

„Mama je fajn, síce veľa stresuje a má na nás málo času. Žijeme len s ňou. Môj otec umrel po tom, čo sa narodila Ellie, moja malá sestra.“ povedala som a nastalo ticho. Lucius vyzeral, že ho to dostalo a chvíľu mu trvalo, kým sa zmohol na odpoveď.

„Prepáč, nechcel som ťa pripraviť o úsmev.“ vyjachtal zo seba. „Je mi to veľmi ľúto. Musíš to mať ťažké.“

„To je v poriadku,“ pokrútila som hlavou a koncom rukáva som si utrela nezbednú slzu, ktorá sa predrala von.

„A priateľ?“ opýtal sa trochu menej isto.

„Nie je. Ani nebude,“ odpovedala som jednoducho.

„Prečo?“ prekvapene na mňa pozrel. „Veď si krásne dievča.“

„Nechcem. Nepotrebujem to.“ jeho komplinent som nechala visieť vo vzduchu.

„Jasné. Ja to mám podobne. Nechcem sa zaväzovať vzťahmi. Je to zbytočné. Len priateľstvo,“ usmial sa.

„Páni, Lucius Hood, my budeme veľmi dobrí priatelia, ako sa na teba pozerám,“ uznanlivo som pokrútila hlavou.

„Vidím to rovnako, Lea,“ zaškeril sa.
Konečne niekto, kto chápal, že Lea sa mi páči viac ako Chloe....

„Hodím si leták do vlastného domu?“ rečnícky som sa spýtala.

„Tu bývaš?“

„Uhm.“

„Pekný domček.“

„Hm, ďakujem.“

„A kam chodíš do školy?“ zmenila som tému.

„Na miestny gympel, ty?“

„Tiež. Aká trieda?“ vyzvedala som.

„Už posledná. Maturujem tento rok,“ povedal a ja som naňho užasnuto pozerala.

„To fakt? Prečo sa cítim pri každom taká malá?“ vzdychla som si.

„Pretože si malá, Monči,“ ozval sa pri mne úplne iný hlas.
Presne ten, ktorý tak veľmi neznášam, ale zároveň mám pocit, že keby ten hlas nikdy nepočujem, kúsok mňa by chýbalo. Vôbec netuším, čím to je.

„Čo ty tu zas robíš?“ ukázala som naňho prstom.

„Si pri mojom dome, vieš. A ten leták mi môžeš rovno podať,“ uškrnul sa a načiahol ku mne ruku cez bráničku.

„Nech sa páči,“ sykla som.

„Oo, ďakujem. Mimochodom, s kým ma to takto podvádzaš?“ znovu sa uškrnul. Lucius na mňa hádzal zmätené pohľady.

„Kľud, Lucius. O nič nejde. Uťahujeme si zo seba. Je to spolužiak,“ objasnila som mu. „A Jason, toto je Lucius Hood, môj nový kamarát, ktorý bude so mnou roznášať letáky. Lucius, toto je Jason Taylor, jeden obrovitánsky idiot, ktorý sa mi ustavične mieša do života,“ predstavila som ich. Obaja na mne zabávali a podali si ruky. Cez bráničku.