Dear Diary,...

49.

Ja asi zošaliem... vieš, čo sa dnes stalo? Skoro som umrela...
Ako nie naozaj, ale z toho, čo Jason urobil...
Včera som ho videla, ako ide do školy so Samanthou. SO SAMANTHOU!

Neviem, či mi chce robiť napriek, alebo je v tom niečo viac... som z toho zmätená. A navyše, keď som sa ho pýtala, prečo sa ráno u mňa nestavil, odpovedal: Mal som veľa práce.
Presne tá istá veta, s ktorou som sa s ním minule rozlúčila. Nevedela som, že to naňho bude mať až taký veľký dopad. Och... všetko sa akosi kazí. Dnes som zostala doma, pretože som mala/mám teploty a navyše, moc som toho nenaspala... potrebujem ho. Keď ho nemám, celý môj svet sa rúca. A všimla som si, že keď nie je pri mne, som akási chorľavá, aj minule. Lenže on potom došiel a bolo mi lepšie... je možné, že by mal nejaké čarovné schopnosti? Hrabe mi?!
Iste, že nie žiadny čarodejník...
pravdepodobne z neho vyžaruje len nejaká pozitívna energia, ktorú ja dokážem vstrebať a pôsobí na moje zdravie. To je naozaj divné.
Nakoniec (po pár minútach rozmýšľania), som zistila, že je to všetko viac-menej o psychike. Poviem si, bez neho som úplne mimo - a naozaj, dostanem teplotu. Ja som si to, v podstate privolala... je to celé moja vina! Už na začiatku som mala Jasonovi povedať, neboj sa Jason, nikam s ním nepôjdem, je to idiot a nemám dôvod stýkať sa s ním. Som krava... a Arthur je odteraz na takej istej úrovni ako Samantha = neznášam ho!
Ja už nevládzem, denníček. Bolí ma hlava, kašlem a pri tom plačem a myslím naňho. Ani si nevieš predstaviť, ako mi chýba. Bodaj by sa dal vrátiť čas! Viac ti asi nepoviem...
Tvoja Lea. - a nie, nemám chuť na umelecký podpis ani podobné kraviny...

Zaklapnem denním a zvalím sa na posteľ. Poriadne hlasno mi zaškvŕka v bruchu. Povzdychnem si a poberiem sa do kuchyne.
Super!
Zistila som, že nemáme doma absolútne nič. Ja neviem, čo sa probilo, kto nám bol vyžrať chladničku, ale tu sa rozhodnem nenajem.

,,Ááách!" zarevem na celý dom, kedže nie je nikto doma. Jasné, mama mi nechala na chladničke lístoček, že mám zbehnúť do obchodu, lebo už nič nemáme. Áno, to vidím. Poznáte ten pocit, keď máte plán na celý deň (u mňa sledovanie filmov) a zničí vám ho okolnosť, ako - Musíš ísť do obchodu!
Celý deň v keli. Teraz sa musím obliecť, prejsť do obchodu, nakúpiť, vrátiť sa a až potom môžem začať s filmami. A navyše, dnes mám škôlku.

Takže, čo potrebujem:
Rožky
Šunku
Ovocie
Jogurty

To by mohlo stačiť, hádam. Na čo som zabudla....mám taký pocit, že môjmu srdcu niečo chýba...
Zrazu sa pri mojom košíku objaví ruka a začne mi doňho ukladať dvakrát viac toho, ako som mala v pláne a hodí tam aj pár sladkostí. Zdvihnem zrak. Mohla som si myslieť, ale... to už je toľko hodín?

,,Ehm, prečo nie si v škole?" zamračím sa.

,,Lebo už skončila?" uškrnie sa. Pozriem na hodiny. Očividne, áno. Vôbec som nerátala s faktom, že zaspím nadránom a zobudím sa o jedenástej... pre to som mala pocit, že nemám veľa času na moje filmy.

,,Aha...hm, ale toho toľko nechcem," poviem a veci chcem vrátiť naspäť.

,,Ale mňa to nezaujíma...potrebuješ to, sa na seba pozri. Zas si schudla," premeriava si ma neveselým pohľadom.

,,Prečo si išiel do školy so Samanthou?" zmením tému.

,,Neuhýbaj tejto téme, Chloe! Sakra, milujem ťa a nemôžem sa pozerať na to, ako sa ničíš pred mojimi očami," hlesne.

,,Lenže, to ty ma ničíš!" šepnem a rozbehnem sa preč. Košík s jedlom (aj Jasonom) som tam nechala.
Najprv mi hovorí, ako veľmi ma miluje, potom mi zakáže stretávať sa s inými chalanmi, potom sa urazí, na druhý ide do školy s jeho bývalkou a mojou najväčšou nepriateľkou zároveň a teraz to zvaľuje všetko na mňa! Ale myslím, že som mu to povedala dobre. Možno si uvedomí, že je správny čas konať a nie sa naschvál zašívať so Samanthou, aby mi robil napriek...

Vybehnem z obchodu a rozbehnem sa k najlbližšej lavičke. Sadnem si a už neudržím slzy. Schúlim sa do klbka a hlavu si opriem o kolená, aby mi nebolo vidno do tváre.

Tak si tam sedkám a plačem asi desať minúť. Fajn, preháňam, asi päť. Niekto si prisadne. Zdvihnem hlavu. Jason na mň pozerá utrápeným pohľadom. A taška s nákupom vedľa neho. Tak to preto sa sem dotrepal až teraz. A ja už som si myslela, že ma nechá na pokoji...

,,Chloe..." začne, na čo sa ja ešte viac rozvzlykám. Stíchne. ,,Je mi to ľúto," povie a odíde. Zostanem tam sedieť úplne sama. Teda, nie úplne, nákupná taška mi robí spoločnosť. Aspoň niekto mi ostal. Aspoň môžem premýšľať. Môžem tu sedieť, koľko chcem, aj tak na túto lavičku nikto nechodí, lebo ju podľa mňa polovica občanov v našom meste ešte neobjavila, tak je dobrá schovaná.
Stále neviem prísť na to, ako bola myslená Jasonova posledná veta. Čo mu je ľuto? To, že mi je na nič? Alebo že revem? Alebo to, že ma ničí? Och...

~~~

,,Smiem otázku? Viem, to, čo si mi vyrozprávala, je veľmi smutné, ľutujem ťa, ale aj tak ma zaujíma jedna vec...prečo som tu ja a nie Emma?" Lucy  sa na mňa usmeje. Zavolala som ju, na úlohy a že potrebujem niekoho, komu sa môžem vyliať.

,,Pretože Emma je tehotná a všetko a hneď by to začala riešiť a ....do riti!" poviem a všimnem si Lucyin zhrozený pohľad. Nikto nevie, že Emma je tehotná.

,,Ona...Ona je... S Austinom?" vyhabká zo seba. Prikývnem.

,,Ale Lucy, nesmieš to nikomu povedať. Ide mi o život," poviem a zasmejem sa. Ona len prikývne. Myslím, že jej verím.

,,Fajn. Ako poznám Jasona, bude len čakať, kým sa mu neprídeš doprosovať," povie napokon. Nesúhlasne pokrútim hlavou.

,,Veď som ti vravela, že sa mi dnes ospravedlnil, a on už taký, ako si povedala, dávno nie je. Zmenil sa," napravím jej obraz o Jasonovi.

,,Vidíš! Potrebuje ťa! A ty ho meníš... jeden druhému si prospievate. Jeden pre druhého znamenáte všetko," povie a hrdo sa usmeje nad hlbokým významom jej vyslovenej myšlienky.

,,To vravela aj Emma," podotknem a jej oči sa rozžiaria.

,,To preto, že je to tak! Ste pre seba stvorení..."

,,Aj to vravela," poznamenám.

,,Ach...viem, že si smutná, ja byť na tvojom mieste, revem s jeho vecami v posteli," povie.

,,A čo si myslíš, že som robila, kým si neprišla?" ukážem na fialového mončičáka.

~~~

22:12
Stále neviem, čo viem(??)
Som nahnevaná a zronená a sklamaná a smutná. Ale mám taký pocit, že tentokrát by to mal zachrániť Jason. Ja už nemám síl a ešte k tomu, pochybujem, že by sa mi páčilo, keby mám niečo takéto zažiť znovu. Hrozne ma oslabujú takéto hádky, hlavne psychicky. Mám taký pocit, že neviem, či chcem byť s Jasonom....milujem ho nadovšetko, aj on mňa, ale...
To ale tam vždy bude... ako aj slza, ktorá ostane navždy na tomto papieri...
Lea.