Dear Diary,...

17.

Ráno som sa zobudila na zemi. Pretože chudák Lucius potreboval asi viac priestoru. Povedzte mi...Vyspal by sa normálny osemnásťročný chalan na malej nafukovačke, ešte k tomu s drobným dievčaťom, ktoré nedokáže zaspať, a ktoré on v noci nemôže pripučiť? Nie, to je nemožné, takže to neriešim. Pozitívum bola však jeho ruka, ktorá aj naďalej odpočívala na mojom páse. Opatrne som sa spod nej vyvliekla a potichu som odcupkala preč z izby. Hodiny v chodbe mi oznámili, že odbilo šesť hodín.

V kuchyni sa svietilo, pani Lorensová už určite vstala a pripravovala niečo luxusné na raňajky.
Vošla som do kúpeľne, trochu som si prepláchla tvár, vyčistila som si zuby a prezlieklan som sa. Presunula som sa na spodné podlažie ich sofistikovaného domu s dvomi poschodiami, v ktorom by som sa stratila, keby som tu nebola už hádam miliónkrát.

„Ahoj, Lea, ako si sa vyspala?“ len čo som vstúpila do kuchyne, privítal ma zvonivý hlas Sue Lorensovej, Emminej mamy. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som, že ona nebola jediná, kto sa nachádzal v miestnosti.
Jason, pochopiteľne. Nevedela som, čo tam robil a ako a kedy prišiel, ale sedel za stolom a pozeral do mobilu.

„Dobre, teda, asi. Len tam bol trochu vydýchaný vzduch,“ zasmiala som sa a snažila som nemyslieť na to, že tam sedí Jason.

„No veď keď ste sa tam napratali štyria...Do izby, kde väčšinou býva len ona, alebo ty,“ smiala sa so mnou.

„A Austin,“ dodala som. Nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Austin býva buď s nami všetkými alebo idú von. Ja by som ich samých v izbe nenechala, veď má osemnásť ten chalan...Čo ten tvoj?“ presmerovala otázku na mňa a ja som cítila, ako Jason odtrhol pohľad od mobilu a pozrel na mňa.

„Ktorý?“ zmätene som na ňu pozrela a Jasonovo odfrknutie som si nevšímala.

„Veď ten fešák, čo bol včera s vami,“ upresnila a lišiacky sa usmiala.

„Lucius?“ zasmiala som sa. „To je kamarát, najlepší. Ale s tým nikdy nič nebude. Mám ho veľmi rada, ale na vzťahy máme rovnaký názor,“ povedala som a ona prevrátila očami.

„Och áno, tie tvoje vzťahy. Ale vyzerá byť milý a je to vážne fešák,“ poznamenala.

„Áno, to všetko zahŕňa, ale povedali sme si, že zatiaľ budeme len najlepší priatelia,“ usmiala som sa. Prekvapovalo ma, že som dokázala rozprávať bez problémov aj v Jasonovej spoločnosti.

„Priatelia je viac ako kamaráti,“ filozofovala.

„Ale Sue, stačí,“ zasmiala som sa.

„Ops, prepáč,“ ospravedlnila sa a pokračovala vo varení. „Inak to je Jason, ale vy už sa poznáte, však?“ usmiala sa.

„Hej, poznáme sa,“ zamumlala som a začala som lúpať zemiaky, ktoré boli rozrobené za stolom.

„Kedy budeš mať osemnásť?“ začala Sue novú tému.

„Za desať mesiacov?“ uchechtla som sa.

„Takže čerstvá sedemnástnička, čo?“ zasmiala sa. „A ten tvoj Lucius?“

„On má osemnásť, o tri mesiace bude mať devätnásť,“ povedala som a ona uznanlivo pokrútila hlavou.

„Aj Jason má devätnásť,“ medzi rečou poznamenala. Vyvalila som oči.
O dva roky starší!? Nieee. Ako je to možné?

„Nemôže mať,“ stále som hovorila, akoby tam ani nebol. „Chodí so mnou do triedy a ani na to nevyzerá.“

„Tak hej, povahovo má možno pätnásť, ale skutočne má devätnásť,“ povedala žmurkla naňho. On sa len postavil a bezslova odišiel.