Dear Diary,...

15.

„Nahraj!“ zakričal Jasonov otec na Jasona.
Rozhodli sme sa, že si dáme rodinný súboj. Rodina proti rodine.
Ja, mama, Ellie a Lucius (áno, Lucius bol ako keby v našej rodine) proti pani Taylorovej, pánovi Taylorovi, Vanesske a Jasonovi. Bol to dosť nevyrovnaný súboj, pretože ja som úplne krepá aj bez toho, že by som musela kopať do lopty, takže ja môžem byť rada, ak si nezlomím aj druhú ruku. Dosť ma ale zarazilo, že mame nevadilo, že idem hrať futbal aj s rukou v sadre.

Jason šikovne spracoval loptu a kopol ju smerom do brány. Lucius ju však stihol zachytiť a odkopol riadne vysokú strelu do ich brány. Priskočil ku mne a ťapli sme si.

„Sme super tím, čo myslíš?“ zasmial sa. Z čela mu stekal pot.

„Možno ty. Ja tu akurát zavadziam,“ zasmiala som sa s ním.

„Nebuď labuť. Bez teba by nebol náš tím kompletný.“

„Tento tím, táto família by nebola kompletná bez teba,“ usmiala som sa naňho.

„Ďakujem,“ stisol mi ruku.

„Samozrejmosť,“ stisk som mu opätovala.

„Noták, ľudia, hráme?“ Jason nedočkavo poklepkával nohou a nie veľmi pekným pohľadom nás sledoval. Žeby bol až taký žiarlivec?
Prikývla som a pokračovali sme.
Do ich brány nakoniec padli ďalšie tri góly. Do tej našej padli celkovo dva góly, takže sme vyhrali 4:2 aj s chromou rukou. Všetko to bola viac-menej Luciusova zásluha, ale on protestoval, ževraj to bolo dielo nás všetkých a vzájomná spolupráca v tíme. To sú v podstate pravidlá futbalu, no v našom prípade hru prevzali Jason a Lucius, ktorí sa predbiehali v góloch. Musím uznať, že Lucius hral ozaj dobre.

„No čo decká? Cola to istí?“ spýtal sa pán Taylor.

„Jasné, že hej,“ pritakala mama.

„Jupíí,“ zvýskli malé naraz.

„Mami, ja idem odkopnúť Luciusa, fajn?“ otočila som sa opačným smerom.
S Luciusom sme sa chceli ešte trochu porozprávať a tak.

„Ako chceš. Máš kľúče?“

„Áno-mami,“ zamrmlala som. „Dovi,“ pozdravil Lucius a poberali sme sa smerom k jeho domu.

„Prečo si nezostala s Jasonom?“ spýtal sa.

„Prečo by som s ním mala zostávať?“

„Ja neviem, ja len...Je vidno, že sa mu nepáči, že mňa máš radšej...dnes na tom futbale som cítil a aj videl, s akou agresivitou na mňa zazerá. Myslím, že vo mne vidí konkurenta. Veľmi slabého, ľahko odstrániteľného konkurenta.“ poznamenal.

„Nemáš sa čoho báť,“ zasmiala som sa. „On by ti neublížil, hádam. A ak áno, skoncovala by som s ním ja!“ vyhlásila som presvedčivo.

„Bože, Lea, nebuď malá. On by mi nemohol ublížiť. Chodím na karate už odmalička a navyše nerád prehrávam, no to je jedno. Jednoducho...ide mi o to, že si myslí, že sa nejak rýchlo dostane na moju pozíciu, ale to ja nechcem. Mne sa táto pozícia veľmi páči. A navyše, stále som mu neodpustil to, čo ti spravil.

„Lucius, teraz ma počúvaj. Na tvoju pozíciu, či ako to voláš, sa nikto nedostane bez toho, že by si to nechcel. Dobre vieš, že sme najlepší kamaráti a nič na tom nemení okolnosť, že ti Jason trochu závidí. Nech si závidí...
A za hento...ho prosím ťa neviň. Bola to Samantha, nie Jason..“ snažila som sa upokojiť situáciu. Vzdychol si.

„Ak sa to zopakuje, rozbijem mu hubu,“ zavrčal.

„To už bolo predsa dávno, ale fajn. Ak sa to zopakuje, máš na to právo, ale dvakrát sa zbiť nenechám,“ povzbudivo som sa usmiala. „Fajn, zmeňme tému...Čo ty a Lucy?“ spýtala som sa a videla som na ňom, že znervóznel. „Kľud, veď vieš, že mne môžeš povedať všetko,“ zasmiala som sa.