Dear Diary,...

70.

DEŇ SVADBY:

Jason:

Prišiel som z nočnej, je 6:00 a ja nemôžem spať. To je super. Celú noc som nespal a teraz ešte duplom spať nemôžem. Čo som mal robiť?

Sadnem si za počítač a bezvýznamne preklikávam stránky, ktoré mi len napadnú.

Aj tak, čo by som robil celý ten deň?

Už som sa definitívne rozhodol, že na tú svadbu nepôjdem. Nestojí mi to za to. Viem, toto bolo veľmi škaredé, ale je to tak. Asi sa im nebudem mať možnosť ospravedlniť, no čo už. Najradšej by som bol, keby to už všetko skončilo. Alebo keby som zostarol o 60 rokov a už by mi veľa času nezostávalo. Potom by som sa pripravil na druhý svet a v pokoji by som odišiel a stretol sa s ňou. Lenže je tu háčik. Ona by bola stále mladá a pekná, pretože mala 18. Ja už budem starý, osemdesiat ročný deduško, ktorého ona ani nespozná. To by ma zabilo ešte väčšmi. Z toho ale vyplýva, že by som k nej mal ísť teraz...
Lenže ani to nemôžem pripustiť! Seriem si ho huby. Raz hovorím, že ju ľutujem, že si na tomto krásnom svete užila len krátko a raz sa chcem pobrať za ňou. A ak som povedal, že tento svet je krásny, beriem späť. Bez nej nie. Bez Chloe Hillovej je môj svet len prázdnota.
Len tak, zo zvedavosti som si naťukal stránku Washington News. Čo je nové v mojom (ex)meste.

Len čo sa mi stránka načíta, takmer stratím dych. Zahmlí sa mi pred očami. Musím si ich poriadne pretrieť rukami, aby  som opäť zaostril. Je to tam. Hneď na prvej strane ma privíta jej krásna tvár a veľký nápis:
PREBRALA SA!- EXKLUZÍVNY ROZHOVOR S CHLOE HILL.
Nemohol som uveriť vlastným očiam. Ešte raz som si ich pošúchal a....naozaj! Je to ona! Prebrala sa?!
Mne sa sníva?
Mne sa asi naozaj sníva...
Štipnite ma niekto, nech sa preberiem!
Som len unavený, zdá sa mi to. Mám halucinácie. Veď ona...vlastne neumrela. Ja som hu opustil ešte keď bola v kóme. Rýchlo sa preklikám k dvojstránke, na ktorej je celý rozhovor s ňou. Oni s ňou spravili interview. Mám možnosť opäť čítať jej myšlienky, no teraz nie v denníku, ale v interview. Očami som behal po rôznych otázkach. Keď som ich prečítal všetky, vrátil som sa k tým, čo ma zaujali, alebo sa ma dokonca týkali. Pomaly, slovíčko po slovíčku som so čítal jednotlivé otázky a hľadal v nich jej skrytú logiku.

°Veľa pacientov, čo sa prebrali povedali, že počuli hlasy svojich najbližších. Vnímala si aj ty niečo podobné?
-Áno.  Počula som hlasy mojich blízkych. Síce hmlisto, akoby cez stenu, no počula som všetko. Všetko, čo kto povedal. Je to fascinujúce...

Ona ma teda naozaj počula. Všetko, čo som jej vravel jej len pomáhalo, no ja som ju opustil...

°Kto z vašich blízkych stál pri tebe?
- Predovšetkým Jason, môj priateľ. Ďalej aj kamarátka Emma a kamarát Lucius. Všetkých som ich počula, no nepovedala som im to. Dozvedia sa to až teraz <úsmev>

Och...

°Som si istý, že ich to poteší. Všetci musia byť radi, že si späť. Najmä Jason, že?
-Jason nie. Nevie o tom, odišiel ešte predtým, než som sa prebudila.

Toto bola rana pod pás. Teraz si to všetko uvedomujem. Opustil som ju v tom najhoršom a ona sa cez to aj tak dostala a teraz žije. A som riadny kok...idiot.

°Tak to teda áno...cítila si fyzickú bolesť? Ako napríklad, že ťa bolí ruka alebo niečo podobné?
-Áno. Niečo také sa mi marí, no už si celkovo na to veľmi nespomínam...len útržky. Predsa len, aj ten mozog určite nebol v najlepšom stave...

Je naozaj fascinujúce, ako to dokázala vnímať. Nikdy som tomu neveril, no teraz už áno...

°A teraz už je? Ako sa vlastne cítiš?
-Môj mozog nikdy v poriadku nebude <smiech>. Ale nie, cítim sa dobre. myslím, že na to, čo som prežila som v poriadku.

Heh, vtipná a milá, ako vždy. No cítim v nej smútok. Je mi to naozaj ľúto.

°Si s Jasonom  alebo ostatnými priateľmi v kontakte? Ako vnímajú tvoju situáciu?
-S Jasonom nie, ale s ostatnými áno a sú skvelí. Sú pre mňa všetko.

Aj ja by som chcel byť pre ňu všetko. Či som to ja len imbecil!

°Tak mi len dúfame, že sa čo najrýchlejšie dostaneš do života, ako predtým, založíš si rodinu a budeš ma len a len najlepšie. A posledná otázka na teba, Lea, ktorá je tak trochu smerovaná ľuďom po svete - Akú radu by si dala tým, ktorí majú svojich najbližších v presne takej situácii, ako si bola ty? Čo by si im radila? Akoby sa mali podľa teba zachovať?
-Najpodstatnejšia vec, ktorú môžte pre človeka v kóme urobiť, je zostať s ním. Zostať s ním až dokonca. Ten človek musí cítiť, že toho blízkeho pri sebe má. A ten blízky musí byť silný, aby zostal až dokonca...či sa prebudí, alebo nie, musí zostať. Sama viem, aké to je, keď niekto pri vás je, počujete jeho smutný hlas a chceli by ste mu povedať, že je všetko fajn, no nejde to. Musíte len čakať, kým sa preberiete. A keď tá osoba, ktorá bola pri vás stále, odíde, potom už ani neviete, či sa chcete vôbec prebudiť, verte mi. Takže najdôležitejšia vec - buďte oporou.

°Naozaj nádherne vyjadrená myšlienka, Lea. Ďakujem, že si nám poskytla svoj čas, informácie a aj rady, ktoré si všetci, teda, ja určite, zapamätáme, nech sa ti darí.
-Nemáte vôbec zač, rada som poskytla rady, aby ste vedeli, aké chyby nerobte. A ďakujem.<úsmev>

Rozhovor s Chloe Hillovou, 2017.

No tak tá posledná odpoveď ma zasiahla ako nič. Bolo kolmo smerované a adresované mne. Hanbím sa. Je mi to všetko tak ľúto. Prichytil som sa, ako sa mi z očí kotúľajú slzy. Chloe sa prebrala. Prebrala sa aj napriek tomu, že som ju opustil. Dokázala to aj bezo mňa. Musela sa prebrať do sveta, kde už nemá ani rodinu a ani milujúcu osobu. Som hrozný chuj... Vôbec by som sa nečudoval, keby ma už teraz nechcela. Som taký strašný kretén.... Ja som ju opustil, keď bola v tom najhoršom. Presne vtedy som mal zabojovať aj ja a ostať s ňou. Och...A to interview, ktoré som si prečítal bolo pravdivé. Tak krásne to tam všetko vyjadrila, aj keď viem, že niektoré z tých otázok boli adresované mne. Má pravdu...všetko, čo tam vyjadrila, je pravda a ja  som si toho plne vedomý. Chcel by som vrátiť čas a všetko spraviť inak...

Stále ale nemôžem uveriť, že ma naozaj počula. Všetko, čo som jej vravel...a potom som odišiel, ako zbabelec. Nič horšie som nemohol spraviť. Som taký strašný idiot!!!
Keby môžem, všetko urobím inak. Ostal by som s ňou, počkal by som s ňou až kým by sa neprebrala a my by sme boli doposiaľ spolu. Boli by sme šťastní a nič by nám nechýbalo...teda,  aspoň ja by som bol šťastný a pomáhal jej pri všetkom, pri čom by som mohol. Pomáhal by som jej dostať sa z toho. Bol by som pri nej a snažil by sa jej nahradiť všetko, čo stratila...ale už som to zmeškal...posral som to. Už je neskoro. Ona si už žije normálny život a možno už sa v jej živote objavil aj niekto rozumnejší a vhodnejší pre ňu než ja. Vôbec by ma neprekvapilo, keby už mala niekoho iného. Pochopil by som to, lebo vime, že ja som spravil chybu a druhú šancu si nezaslúžil.

Ale mám pocit, že som zmenil názor. Na tú svadbu idem. Musím ju vidieť, lebo to neprežijem. Za každú cenu sa tam musím dostať. Na zadnej strane pozvánky sú informácie...DO RITI! Veď to už je dnes....Ale to ešte stíham. Je skoré ráno, oni tam ešte spia. A obrad je až o piatej poobede. To stíham...idem si pozrieť nejaké spoje do Portlandu, tam si kúpim auto, oblek a dostavím sa tam! Za každú cenu! Musím ju vidieť. Musím vidieť, ako vyzerá a ako sa má. Viem, že ma neznáša, no ja to aj tak risknem. A navyše budem aj na tej svadbe. Všetci budú happy, teda, všetci okrem nej.