Dear Diary,...

11.

Zazvonil zvonček.

Kto by zvonil o siedmej ráno, tesne predtým, ako idem do školy?

„Robin?“ udivene som nadvihla obočie.

„Ehm, Lucius.“ opravil ma a ja som nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Pre mňa si teraz Robin Hood,“ povedala som.

„Aha, okay. Je to lepšie ako Lucius,“ uškrnul sa.

„Nie, nie je. Lucius je úplne super meno, ale teraz si Robin,“ vysvetlila som.

„Hm, to je fajn. K Robinovi  by sa hodila napríklad, hm, taká Vanda,“ zavtipkoval.

„Robin a Vanda, budeme super dvojica. Mimochodom, čo tu robíš?“ prešla som k veci.

„Ideme do školy,“ povedal. „Nechodíš s nejakou kamoškou, aby som vám to nepokazil...“

„Nie. Emma chodí do školy s priateľom, lebo bývajú na opačnom konci mesta, preto chodia autom alebo busom, takže...ideme?“ usmiala som sa.

„Iste, Vanda!“

„Dúfam, že nebudeš zaostávať, Robin,“ žmurkla som naňho.

Dorazili sme ku škole, kde pobehovalo nespočetne veľa žiakov. Rozlúčili sme sa a odišli sme každý svojím smerom.

„Lea?“ šibalsky sa usmiala Emma. Ani som sa nemusela pýtať a vedela som, na čo naráža.

„To bol Robin. Vlastne Lucius. Chodíme spolu roznášať letáky a sme, alebo, začíname asi byť dosť dobrí priatelia, neviem,“ mykla som plecami.

„Aha, hm, je pekný, prečo len kamaráti?“ pochybovačne si ma premerala.

„Lebo má na vzťahy taký istý názor ako ja,“ povedala som jednoducho.

„Ach tak. Ale som rada, že si si našla aspoň nejakého iného kamaráta. Dúfam, že ma nenahradíš úplne,“ uchechtla sa.

„To by som si nikdy, nikdy, nikdy nedovolila,“ pevne som ju objala.

~~~

Škola skončila prekvapivo rýchlo a ja už som odtiaľ konečne mohla vypadnúť. Lucius mal o jednu hodinu viac a mne sa ho naozaj nechcelo čakať a navyše, musela som Ellie vyzdvihnúť v škôlke.

Obliekla som sa vyšla som z budovy. Pred bránou som videla stáť Samanthu a jej bandu. Jason nikde. Už som bola skoro pri nich, snažila som sa ich obísť bez povšimnutia. Nevydalo.

„Hej, fialová hlava! Kam si myslíš, že ideš?“ zastavila ma. Prekrútila som očami a pokračovala som ďalej, no jedna z tých jej goríl sa mi postavila do cesty.
„Ty si myslíš, že môžeš hockedy objímať môjho priateľa?“ vyletela na mňa.

„On to chcel. A nemám, vážne nemám záujem o niekoho takého, ako je tvoj Jason, takže ak nemáš nič viac, rada by som išla domov!“ odsotila som jej ruku, ktorá ma chytila za rameno.

„Tak to teda nie. Toto ti len tak neprejde. Nebudeš si ho objímať, kedy sa ti len zachce. Dostaneš príučku, aby si sa poučila, že nabudúce máš byť tam, kde bezvýznamné kravy ako si ty patria!“ tak to teda nie! Ja sa nenechám urážať tou vypatlanou špirálkou!

„Hm, tak to sa tam poberieme spolu,“ jej narážku som zneužila proti nej.

„Počuli ste to?!“ afektovane zvýskla. Jej riťolezky sa okolo mňa zhúfili.
Bola som obkľúčená, bolo ich priveľa. Päť aj so Samanthou. Nemala som šancu.
„Načo čakáte?!“ vyštekla. Všetky prikývli a priblížili sa. To teda dopadne.
Ďakujem, Jason!!!