Dear Diary,...

14.

„Poď mi pomôcť nachystať stôl, budeme mať návštevu!“ zakričala na mňa mama zdola. Neochotne som sa postavila a zliezla som dolu do kuchyne.
Samozrejme, všetko bolo už pripravené. To som mohla čakať. Moja mama je už raz taká. Zavolá si ma, že potrebuje pomoc a pritom len chce vedieť, či to môže byť tak ako to je.

„Áno mami, je to super. Ja budem v izbe. Ak ma budeš potrebovať, zavolaj ma,“ povedala som a otočila som sa na odchod.

„Nechceš tu byť s nami? Počula som, že príde aj ich starší syn...“ no veď práve to!

„Mami, na zajtra máme projekt z biológie a ja som ešte ani nezačala. A po druhé, na Jasona naozaj náladu nemám. Je to idiot,“ vysvetlila som jej stručne.

„To nehovor! Je to slušný chlapec,“ stála si za svojím. A to jej akože kto natáral? Jedine on sám.

„Len aby.“ potichu som dodala a vybehla som do svojej izby.

O pár minút už bolo počuť hlasy z chodby. Bola som si istá, že je to Jason a spol.
Spokojne som sa uložila vo svojej posteli, zoberala som notebook, zobrazila som si word a nasťahovala som si tam rýchlo nejaké texty z biológie, akože si robím ten projekt. Na druhé okno som zapla film, zastrčila som slúchadlá a mohol sa začať perfektný večer, presne tak, ako som si to predstavovala.

O pár minút som si preistotu zložila slúchadlá z uší a zapla som si film normálne. Predsa len, počujem aj čo-to, o čom sa tam dole bavia, keby náhodou. Začula som svoje meno. Vsadila by som krk na to, že to bolo z Jasonových úst, pretože to meno znelo Chloe a tak ma veľa ľudí nevolá. Potom som počula ešte niečo ako Je vo svojej izbe.
Áno, to bude úplne najlepšie, mama! Povedz mu, kde som, nech za mnou ide... Ako keby som ho nemala plné zuby, že!?

Nazlostene som vypla notebook a zobrala som len nejakú knihu. To bolo bezpečnostné opatrenie. Mohol by sa mi doňho nejak dostať a ja sa z účtov neodhlasujem, pretože mi doňho nikto nelezie. Ďalej, precízne schovať denník. Uff, viete si predstaviť, keby ho našiel!? Veď by ma vysmial...
Nech si len príde! Som zabezpečená! A navyše, možno mi konečne povie, prečo ma ignoroval, teda, pokiaľ ma ešte stále neignoruje, o čom pochybujem, lebo keby sa so mnou nebavil, nechcel by vedieť, kde som. Aj keď...On je schopný všetkého!

Ani som sa nenazdala, už niekto klopal na dvere: „Chloe?“ spoznala som jeho drzý hlások.

„Jason?“

„Smiem vojsť?“ aj cez dvere som si dokázala predstaviť jeho úškrn.

„Nie, stoj pred dverami a pokojne sa ma aj naďalej pýtaj také nezmyselné otázky,“ sarkasticky som poznamenala a on vošiel dnu. Uškŕňal sa, samozrejme.

„Takže projekt z bioly, hej? Že o ňom neviem,“ nadvihol obočie.

„Hupss,“ až teraz mi docvaklo, že Jason so mnou chodí do triedy a mojej mame môže hockedy povedať, že som si to vymyslela.

„Pohoda. Šťastie, že ja už ho mám hotový,“ ukázal úvodzovky a uškrnul sa. „Mám to u teba!“

„Ale čo! A už ma zrazu neignoruješ?“ nadvihla som obočie.

„Uvedomil som si, že to vlastne nemá zmysel,“ zaškeril sa na mňa. „Pri tebe,“ dodal a ja som sa zarazila.

„To bol ako kompliment, či urážka?“

„Hm, asi by si chcela počuť, že kompliment, však?“

„Nie. Chcem počuť pravdu,“ ujasnila som mu to. Nechápavo na mňa zazrel.