Dear Diary,...

45.

9:34
Už sa nudím. Dnes už je tu ten normálny doktor. Ja by som sa asi hanbila pred mužom. Prišlo by mi to také čudné. Ale Emma to musí vydržať, ak chce vedieť pravdu. Ja si sedím za závesom a snažím sa hypnotizovať hodiny, aby sa ručička hýbala rýchlejšie. Najradšej by som si do teba kreslila, ale za prvé - neviem kresliť, a za druhé - nechcem míňať strany na čarbanice z nudy. Ja som človek, ktorý premýšľa dopredu, takže mám v hlave nejaké situácie, čo by sa mohli stať, keby...
Takže si vždy radšej premyslím, čo chcem ísť robiť a čo by sa mohlo stať. Takže teraz si radšej nechám strany, lebo viem, že sa mi niekedy zídu. A navyše, stromy neumreli len preto, aby som ja mohla zabíjať svoju nudu čarbaním. Chudáci! Takto skončiť?! Nie, ďakujem, toto naozaj nie.
Ako si si mohol všimnúť, píšem prvé kraviny, čo mi napadnú.

Doktor sa Emmy pýta rôzne otázky. Vlastne, celé je to podobné, ako minule. 
Ups, tak som sa zapísala, že som ani nepostrehla rozhovor, ktorý prebiehal medzi Emmou a doktorom. Maj sa, potrebujem sa sústrediť na počúvanie cudzích rozhovorov. Ale nie ilegálne! Mám to povolené.
-Le@.

,,Koľko máte rokov, slečna?" spýtal sa doktor.

,,Osemnásť," nasucho preglgne Emma.

,,Ste dosť mladá, na to, aby ste sa starali o dieťa. Máte dokončenú strednú?" no do kelu! Toto je vééľmi zlé.

,,Nie. Až o rok," hlesne.

,,To by ste eventuálne mohli stihnúť," poznamená doktor.

,,Dúfam, teda. Ako je na tom malé?" opýta sa so strachom v hlase. Asi som dosť podstatnú časť rozhovoru prepočula, keď som zapisovala. ,,Lea! Poď sem!" zakričí Emma. Poslušne sa vynorím spoza zásvesu. Na moje šťastie je Emma už oblečená.

,,Má týždeň," odpovie doktor. ,,V takomto štádiu ešte nič viac nezistíme. Budete chodievať na kontrolu každé dva týždne. Otec bude?"

,,Môj priateľ," odpovie Emma. Prečo je vždy taká kľudná. Keby sa ja dozviem, že som tehotná, asi by som sa rozrevala a uvažovala nad tým, či som fakt taká blbá. Ale ona nie. Len pokojne prikyvuje.

,,Fajn, stravujte sa primerane. Nie veľa, no nie málo. A obmedzte pohyb," nakáže doktor. ,,Vidíme sa o dva týždne," dodá.

,,Dovidenia!" zvoláme naraz. Vyjdeme von z polikliniky a Emma sa prudko nadýchne.

,,Dnes mu to poviem. Nesmie sa to dozvedieť od nikoho iného. Takže to nehovor ani Jasonovi, dokým ti nepoviem," prísne mi nakáže a ja poslušne prikývnem.

,,Ako si myslíš, že bude reagovať?"

,,Netuším. Nemám poňatia. Možno mi skočí do náruče a možno ma pošle do kelu," povzdychne si.

,,To bude fajn. Austin ťa miluje už od škôlky, myslím, že bude rád," poviem povzbudivo, aj keď sa v Austinovi vôbec nevyznám a neviem, ako zareaguje...

,,Dúfajme," šepne a nastúpime do autobusu smerom späť.

~~~

,,Sľúbila si mi, že mi to povieš," podíde ku mne Jason. Ako môže ráno tak skoro vstávať? Vždy ma čaká pred domom, keď ja ešte len vstávam.

,,Ja viem. Aj ti to poviem, ale nie teraz. Po škole," zamrmlem a nemotorne vstanem z postele. ,,Idem sa prezliecť, takže paa," poviem a naznačím mu, aby odišiel.

,,Ja by som tu kľudne zostal," uškrnie sa a ja po ňom hodím jeho mikinu, čo si vyzliekol. ,,Veď okey," zasmeje sa a vyjde z izby. Môže byť rád. Moja mama mu s radosťou urobí raňajky. Aj mne, teda aspoň dúfam. Oblečiem sa, umyjem a zídem dole, do kuchyne. Jason s Luciusom za stolom raňajkujú. Na mňa tam tiež čaká tanierik. Mama už asi odišla.