Dear Diary,...

68.

Jason:

Zas sa mi sníval ten istý sen... neviem, či mi už náhodou nehrabe. Neviem, mám taký pocit, že sa mi to nesníva len tak. Ale nič o nej nepísali, to by som asi vedel, keby sa niečo stalo... ten sen, čo sa mi sníva, je kravina. Nemôže to byť pravda...

Zazvonil zvonček. Kto ma teraz môže zháňať? Žeby tú pizzu doniesli za dvadsať minút? To by bol ich rekord. V tomto zapadákove ani pizzeria nie je. Musím si ju objednávať z Newportu. To je také mesto dvadsať kilometrov odtiaľto. Otvorím dvere. Dobrá nálada je fuč...ja som sa tak tešil na tú pizzu. Poštár.

,,Dobrý...pán Taylor?" pozrie na mňa. Do riti, kto by mi posielal poštu? Veď som mame písal, že mi nemá odpisovať... A keby aj...ako ma našla? To nie je možné...

,,Áno , želáte si?" nadvihnem obočie a čakám na jeho reakciu.

,,Mám tu pre vás list," podá mi obálku.

,,Od koho?" dožadujem sa vedieť.

,,Nemám poňatia, pekný večer," odpovie a poberie sa k jeho autu. Všimnem si, že jeho auto má nápis Newport post. To ale znamená, že mi niekto dal poslať list na poštu, z ktorej som ja odosielal ten pre mamu. Teraz si tak hovorím...na čo som ho posielal? Bol by som mal teraz kľud. No nie, ja som musel byť taký idiot a posielať ho. Ale môže to byť kľudne len nejaký účet...odkedy chodí účet listom? Och...
Otvoril som obálku a vyletel z nej ružový poskladaný papierik. Zdvihol som ho zo zeme a rozložil som ho.

Drahý Jason!
Takže poprvé, si strašný imbecil a neznášam ťa. Najradšej by som ťa zmietla z povrchu zemského..
A po druhé, si pozvaný na našu svadbu...účasť je povinná. Ak neprídeš, budeš to do smrti ľutovať, to ti hovorím, ver mi! Nebudem ti viac napovedať, je to na tebe. Ja ti len vravím, že je to dôležité, lebo som tvoja sesternica a Austin je tvoj najlepší kamarát, tak by sa slušilo, keby si sa aspoň ukázal. A navyše, Austin potrebuje svedka. Chce tam teba. Buď teba alebo nikoho, chápeš? Dúfam, že nám nechceš pokaziť svadbu a poslúchneš príkaz. Ja len, aby si vedel, už vieme, kde sa nachádzaš a poviem ti, nemám problém ísť cca 250 kilometrov a vlepiť ti takú facku, ako nikto nikdy. Ja len, pamätaj si to. A tento list si radšej nechaj. Ak ťa zabijem, budeš mať dôkaz.
S láskou, tvoja (tehotná sesternica, ktorá ťa nakope do prdele, ak neprídeš) Emma :*.
P.S. - všetci ťa ľúbime :P.
P.P.S. - nabudúce si nájdi lepšiu ,,skrýš"
P.P.P.S.- Prosím ťa, naozaj príď, je to veeeeľmi important, ďakujem..
-EMMA LORENS, WASHINGTON.

,,Do riti!" šepol som si sám pre seba. Teraz tam musím ísť. Ale...ako ma len našla? Preboha... a ja som si myslel, že budem žiť úplne normálny život. No asi ani nie. Ale na druhej strane som rád, že som pozvaný a dokonca za svedka. Takéto ponuky sa neodmietajú...och...prečo som písal tej mame? Nebolo by lepšie, keby sa jej ani neozvem a nemusel by som riešiť takéto veci? Sám som si to spôsobil... môžem si za to. No na druhej strane, chcem ísť Austinovi na svadbu. Mám ho rád je to môj najlepší priateľ a vždy som dúfal, že budem na jeho svadbe. A neskôr som potom dúfal, že budem svedok. Spolu s Chloe. Ale to nejde... A zas som sa k nej dostal. A to som si myslel, že sa mi podarí na ňu aspoň deň nemyslieť. Nie, nepodarí...

A teraz mám dilemu...
- Mám sa na všetkých vykašľať a tváriť sa, že som tú pozvánku nedostal?...
alebo
- Mám tam prísť ako nič, zo všetkými sa vyobjímať a potom sa zas vypariť? Opäť sa presťahovať niekde, kde ma už nenájdu a dožiť si, akože sa nič nestalo?
To je sprostosť...

Radšej sa na to vykašlem. No na druhej strane...bude mi blbé, ak tam neprídem. A čo ak tým naozaj pokazím tú svadbu? To určite nie...som len zakomplexovaný, pretože som Emmine slová z listu zobral trocha vážnejšie. Ako nie, že sa bojím, že ma nakope to jej veľké telo do zadku, skôr mi ide o ten princíp. Mám pocit, že im niečo dlžím - je to pravda. Vôbec som sa s nimi nerozlúčil a nechal som ich tam s Chloe. Chúďa Emma musela byť pri nej namiesto mňa a ja som radšej zdrhol. Som zbabelec. A teraz, ak na tú svadbu neprídem, naozaj mi to neodpustia, tým som si istý. A čo mám teraz robiť? Fajn, mne nerobí problém prísť na svadbu, pogratulovať im a potom sa vypariť už navždy. Ide mi skôr o to, že sa bojím, že ak tam prídem, už nebudem chcieť odísť. A je to ďaleko... to je ďalšia vec. Auto som predal a teraz nemusím chodiť nikam, takže ho nepotrebujem.

Ešte je tu jedna možnosť - vymyslím nejakú super výhovorku... áno! To je ono! Napríklad, že...
...
...
...
...
Okey, mne nič nenapadá. Neviem, čo mám robiť...
Nemôžem sa tam vrátiť. Chcel som zabudnúť, nie si to stále pripomínať, och...
Nemôžem tam ostať. Ale keď sa tam vrátim na tú svadbu, potom už neodídem. Oni ma presvedčia, to som si istý.
Zas by mi ju to pripomenulo. Aj tu mi ju to pripomína. Spomenul by som si ja to jej bezvládne telo, ktoré tri týždne ležalo na nemocničnej posteli, až kým som neodišiel...
Ach, ako by ma zaujímalo, čo robí práve teraz....dúfam, že už našla to, čo chcela a naozaj si hopsá s jednorožcami po tej vysnívanej dúhe. Tak by som jej to prial. Po tých hrozných mukách, čo musela prežiť by som jej to naozaj prial. A aby sa v ďalšom živote mala lepšie, pretože toto si naozaj nezaslúžila. Celú tú dobu som sa pozeral len na seba, no ani ma nenapadlo, že ona sa mala horšie... čo musela prežívať, muselo to byť príšerné. Čo prežívala, keď bola v kóme? Čo ak ju celé tie tri týždne zožierala nejaká ukrutná bolesť?...
Nikdy som sa nezamýšľal nad faktom - Čo ak je v tej kóme ešte stále? Počul som prípady, že človek bol a šesť mesiacov v kóme... dúfam, že sa má dobre. Dúfam, že ak sa stalo čokoľvek, má sa dobre. Ja nie som žiadny úbožiak, prišiel som len o moju lásku. Len je hrozné slovo. Prišiel som až o ňu, to je lepšie... lenže ona prišla o svoju rodinu...to je oveľa viac. A prišla aj o úžasnú možnosť žiť, je mi jej tak ľúto....

Už som sa rozhodol...
Nejdem tam! Nejdem...jednoducho tam neprídem, čo sa stane? Nič...a Emma za mnou nepríde...to sú len tie jej ťažké slová, no nič z toho...jej sa sem nebude chcieť trepať ... nepôjdem tam. Svedok môže byť aj Lucius. A je to...tak to bude najlepšie...vybavené, vyriešené...koniec!