Dear Diary,...

7.

„Ops, prepáč. Moja chyba. Nechcel som,“ podával mi pomocnú ruku nejaký chalan.

Moh byť tak v mojom veku. Ruku som odstrčila a postavila som sa sama.

„Neobťažuj sa,“ bez záujmu som povedala a plná odhodlania, bez ďalších pádov na zem, som sa vybrala domov.

Nebola som k nemu priveľmi zbrklá? Vyzeral celkom milo...

Dom bol odomknutý. Ellie predsa nemá kľúče a mamu majú pustiť až zajtra.
Žeby niekto našiel náš tajne ukrytý kľúč pod rohožkou?

Potichu som vošla dnu. Dvere pritom hlasno zavŕzgali.
Vyvolalo to vo mne zvláštnu reakciu a striasla som sa.

„Haló?“ ozvala som sa a hlas sa mi zatriasol.

„Lea, tu som!“ začula som mamin hlas a vydýchla som si.

„Mami? Nemali ťa pustiť až zajtra?“ spýtala som sa a vrhla som sa jej do náruče.

„Nie. Už dnes. Si nejaká pomýlená. A si dosť bledá. Nie si chorá?“ ustarostene sa pýtala a prezerala mi tvár. Pokrútila som hlavou.

„Nie. Asi len nevyspatá.“

„Tak sa choď vyspať,“ s milým úsmevom mi nakázala.

„Nemôžem, Ellie má tanečnú,“ pripomenula som jej.

„Aha. Vlastne áno,“ chápavo prikývla. „Ale veď ja ju tam môžem doviesť,“ navrhla.

„Nie. Ty choď oddychovať, aby si bola čo najskôr fit. Zajtra sa zastavím na pošte, či nemajú nejakú brigádu,“ povedala som a podišla som späť k dverám.

„Uhm. A kam ideš teraz?“

„Predsa po Ellie do škôlky a potom rovno na tanečnú. Cestou sa možno stavíme na zmrzlinu,“ povedala som a odišla som.

Nie je veľmi starostlivá, ale už je zvyknutá na to, že sa o Ellie starám viac-menej j. Odkedy zomrel otec, zmenila sa. Začala fajčiť, máva obrovské stresy, je bledá, málo spáva. Chápem, koľko stratila. Milovala ho. Je to, akoby stratila svoju polovicu. Úplne jej rozumiem. A ďalšia vec – je to naša mama a zároveň aj jediný člen rodiny, ktorý nám zostáva.

Zastavila som na parkovisku pred škôlkou. Stálo tam odstavené strieborné subaru. Dúfala som, že ním išla pani Taylorová.
Zaklopala som na dvere a pootvorila som ich. Následne som vstúpila dnu, detičky sediace pri stole sa strhli a upriamili pozornosť na mňa.

„Ellie, ideš domov,“ zakričal nejaký malý chlapček.

„Lea. Poď sem,“ začula som zo skupinky detí pri stole Elliein hlas.
Podišla som k nim a koho neuvidím? Jasona? Och, a ja že konečne vymyslela pani Taylorová spôsob, ako ich zabaviť....
Nahlas som vzdychla a podišla som čo najbližšie k Ellie. Pozerali telku. Vážne? Malú prenosnú telku. Ešteže to bol Leví kráľ, lebo by som sa poriadne naštvala, ak by im púšťal niečo nevhodné.

„Ellie, musíme ísť, máš tanečnú,“ pripomenula som jej.

„Nemajú. Veď tá oná (neviem ako sa volá) minule hovorila, že nemajú, lebo je so staršími deckami na nejakej súťaži, či čo,“ povedal Jason a venoval mi jeden celkom milý pohľad.
Žeby opäť dobrá nálada?

„Noták. Lea, prosím. Aj ja tu ostávam. Neboj, ja by som si nenechala ujsť ani jeden tréning. Naozaj dnes nie je,“ presvedčivo pritakala Vanesska. Ani som si ju nevšimla.
Myslela som, že chodí o ročník vyššie.

„Vanesska, ty máš päť?“ neveriacky som sa spýtala.

„Nie. Ona je už v prvej triede, ale zobral som ju sem, lebo mama išla k doktorovi,“ odpovedal za ňu Jason.